--------------------------------------------------------------------------------------
Temno v duši
„Buďte triezvy a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá koho by zožral.“ 1Pt 5,8
Horúce ulepené popoludnie sa vlieklo ulicami a sledovalo ospalých ľudí pri televízoroch. Všetko svojím teplom vyľudnilo, až na zvieratá, ale aj tie lenivo zívali pod vyschnutými kríkmi. Obloha bola jasná a deň ešte len v polke. Letný ideál.
Nasledoval ho ďalší a o chvíľu všetko psie osadenstvo nervózne pobehovalo pri plotoch. Potom začali šialene brechať, akoby sa po ceste blížilo čosi hrozivé. Obloha jemne potemnela, farby vybledli a psom penili papule. Zadul vietor a psy sa stiahli hlbšie do dvorov.
Po ulici kráčal chlapec. Vlastne to už nebol chlapec, ale mladý muž, asi devätnásť ročný. Na sebe mal vyťahané, prepotené tričko a vyblednuté džínsy. V tvári bol bledý, potil sa a neustále sa obzeral dozadu, akoby ho niečo prenasledovalo. Kráčal rýchlo, trhane. Psy v jeho blízkosti zaskučali a zo stiahnutými chvostami sa bežali ukryť. Mačky syčali, kožuchy mali nabité statickou elektrinou, nasledujúc ho vo veľkých kruhoch.
Pôsobil vyčerpaným, zlovestným dojmom. Živá mŕtvola utekajúca pred niečím neznámym, prenasledovaná hordou zbesilých mačiek. Obraz z lacných amerických hororov.
Krátko nato ako sa stratil za rohom sa vrátila na domy farba, psy sa ukľudnili a leto obozretne pokračovalo v systematickom prehrievaní asfaltu. Čas sa znovu vliekol.
Chlapec dobehol k rodinnému domu stojacemu na periférií. Rýchlo otvoril bránku a schody ku vchodu doslova preletel. Tých pár dotieravých mačiek čo sa k nemu priblížilo odkopol. Odporne zamraučali a ukryli sa za rohom. Z tadiaľ sa i naďalej zlovestne nieslo ich syčanie. Trasúcimi prstami vybral z vačku kľúče. Ešte raz sa poobzeral naokolo a odomkol. Zhlboka sa nadýchol, ako pred skokom do vody, a až potom vošiel dnu. Dvere prudko zabuchol. Oprel sa o ne, zhlboka dychčal...
V dome bolo ticho. To ho vydesilo ešte viacej. Uchopil rúčku dáždnika položeného v kúte. S touto improvizovanou zbraňou sa priblížil k dverám. Červená nitka, ktorú ráno nastražil do výšky kolien, bola teraz roztrhnutá. Naprázdno preglgol a pootvoril dvere. Sklená výplň tlmene zacinkala.
V dome bola tma, závesy boli z nejakého dôvodu zatiahnuté. V tenkých prúžkoch svetla dopadal na dlážku prach, akoby chcel svetu pripomenúť, že aj on je tu. Kvety boli povädnuté len kaktusom sa v tomto tmavom svete darilo. Po riade v kuchyni prebehol pavúk. Bolo to miesto, ktoré opustil život. Ticho som sedel v kresle a sledoval som maškarádu ticha a strachu. Na čele sprievodu, a ako jediný účastník, kráčal donedávna jeden z najveselších ľudí akých som poznal.
„Maťo!“ ticho som ho oslovil.
Vyskočil ako dravá šelma a zhodil ma na zem. Dáždnikom ma tlačil na ohryzok a zúrivo po mne vrčal. Zaprel som sa doňho rukami a potlačil som. Podarilo sa mi ho znovu zhodiť no o chvíľu, znovu visel na mne. Inštinktívnym chmatom sa mi ho podarilo zo seba zhodiť a prisadnúť ho. Vylepil som mu zaucho. Vonku zamraučala mačka.
„Maťo, spamätaj sa! To som ja! Jakub!“ Neviem prečo som mal chuť ho znovu udrieť. Krvou podliate oči sa zastavili na mne a jeho telo sa prestalo vzpierať.
„Ja- kub?“ vyslovil opatrne. Pomaly som prikývol. Vyliezol z podo mňa a schúlil sa v kúte. Prach pokračoval vo svojom tanci o čosi rýchlejšie.
„Čo sa ti to stalo?“ o kúsok som sa k nemu priblížil. Nereagoval. „Čo sa ti stalo? Tri dni som ťa už nevidel. Nebol si ani na pohreboch! Preboha, Maťo...“
„Bol som tam!“ odvetil potichu. Vzápätí sa rozkričal : „Bol som tam! Dnes! Videl som ich telá ako sa rozkladajú pod zemou.. videl som... pomníky... Naťahovali ku mne ruky..“
„Čo to trepeš?“ nechápal som.
„...videl som krv na mojich rukách. Počul som ako volá po odplate... To ja... Ja som sa Ho dotkol.“ Prestal.
„O čom to hovoríš?“ spýtal som sa zmätene. „Počkaj. Vonku ma čaká kňaz ten ti možno...“ Vzduch zrazu zhustol.
„To ja som ich zabil. Ja som ich zabil... Videl som ako umierajú Jeho rukou a nepomohol som im.. ja som ich zabil.“
Ticho. Len mačky vonku odporne mraučali. Škriabali pazúrmi po stenách, ale to nebol ten zvuk čo mi trhal srdce. Boli to slová padajúce na zem spolu s prachom.
„Nebol si to ty. Ako by si to...“ Nedopovedal som. Nešlo to vysloviť. Akoby si .. čo? Zabil svojich priateľov?
Otočil sa na mňa a v očiach mal zverský pohľad. Keď prehovoril hlas mal o tri oktávy nižší a chrapľavejší.
„Ukážem ti ako!“ Opäť vyskočil. Chcel som sa začať brániť, ale on mi len položil dlaň na čelo a mňa pohltila lepkavá tma plná desivých výjavov mihajúcich sa v rýchlom slede okolo mňa. Boli plné kriku, bolesti a krvi. Letel som popri nich a boli také skutočné a živé, až som cítil ich kovovú pachuť v ústach. Chcel som ujsť. Chcel som bežať. Nechcel som vidieť to čo som vedel, že uvidím.
Krásny slnečný deň uprostred zeleného lesa. Oslepený som zažmurkal. Všetko okolo mňa bolo v pohode. Až priveľmi. Vtáčiky štebotali, slnko žiarilo a kvety rozvoniavali. Priveľký kontrast oproti tomu kde som bol pred chvíľou. Hlava sa mi zakrútila. Pomaly som si uvedomoval kde som, kto som a v akom čase. Pohľad sa mi po tričku zviezol na moje ruky. Zalapal som po dychu.
„Maťo!“ ozvalo sa za mnou. Trhlo mnou. Pokúsil som sa prudko otočiť, no namiesto toho som skončil v tráve. Moje zdesenie naberalo na intenzite, keď som pozeral na seba samého ako si podávam ruku.
„Čo nemáš čisté svedomie?“ začul som vlastný hlas, „Si v pohode?“
Sťažka som preglgol. Maťo ma preniesol do svojich vlastných spomienok, uväznil ma v jeho pološialenej mysli. Mal som vidieť, pochopiť, cítiť to čo on. Mal som to celé znovu prežiť. Mal som byť on. Bol som on. Som on.
„V pohode Kubo,“ prevravel som Maťovým hlasom. „Len som sa zľakol.“
„Tak si pohni. Za chvíľu sme tam. Čo si tu vlastne robil?“
„Bol som sa vyčúrať.“
„Prosím ušetri ma podrobností,“ prevravelo moje originálne ja veselým hlasom a zmizlo za kríkmi. Postavil som sa. Ruky sa mi ešte triasli a srdce mi bilo. Päťkrát som sa zhlboka nadýchol, aby som sa upokojil. Potom som zodvihol zo zeme veľký batoh a vybral sa za hlasmi mojich, zatiaľ živých, priateľov.
Slzy sa mi tisli do očí, keď som ich tam zazrel. Všetkých, bez znetvorených tvárí s veselým úsmevom. Chcel som otvoriť ústa a povedať im... čo? Čo som to vlastne chcel? Cítil som niečo nepríjemné, akési tušenie nebezpečenstva... čo to bolo? Znova som sa na nich pozrel. Neznámy pocit sa vytratil, rovnako ako spomienky naň. Zaplavila ma len únava a radosť z nádherného dňa.
Boli tam všetci. Jakub, môj silne veriaci kamarát, ale aj jeho protipól v partií, Tomáš, pachtiaci tesne za ním. Nato aký rozdielny pohľad na svet zastávali, si boli až neuveriteľne podobní. Jakub mal na sebe staré roztrhané džínsy, červené tričko, tmavé krátke vlasy a prenikavý pohľad. Tomáš sa od neho líšil len zelenou košeľou, koženou bundou tým, že bol blondín. Kráčali vedľa seba a živo debatovali o nejakom filme.
Popri nich cupitala Katka, veselé tmavovlasé dievča držiace Kuba za ruku. Smiala sa na niečom, čo povedala Maja, jej neskutočne ukecaná kamoška s červenými vlasmi a rovnako ohnivým pohľadom. Ako posledný dvaja ma čakali Filip a Šimon, dvaja bratia, rozdielny do špiku kostí. Filip bol starší, zavalitejší a nižší. Šimon bol ten mladší, s atletickou postavou a veselou mysľou. Obidvaja sa na mňa škerili.
„Tak čo? Hotovo? Nič tam nevykapalo?“ podpichol Šimon. Uštedril som mu slabý úder do pleca.
„Koľko ešte?“ spýtal som sa.
„Ešte asi kilák. Takže pol hodky. Tvojím tempom dve,“ nezaprel sa Filip a pridal do kroku. Napravil som si popruhy a vyrazil som.
Kráčali sme lesom plným starých, tmavých bukov. Lístie ticho šumelo pod nohami a do diaľky sa ozýval náš krik. Príroda sa pred votrelcami kamsi ukryla. Z vrchu na nás dopadalo zelené svetlo a vzduch ležérne tlačil teplotu hore. Bolo leto a my sme si prázdniny chceli skrátiť stanovačkou. Za cieľ nášho výstupu sme si vybrali opustený a pre nás trochu tajomný kameňolom na vrcholku jedného z mnohých okolitých kopcov. Cesta k nemu, pred pár rokmi ešte používaná, bola teraz zarastená mladými stromami a papradím. Brodili sme sa ním až kým buky nevystriedali tenšie, no rovnako tmavé duby a aj tie sa časom zmenili na kríky a na miesto lístia sme mali pod nohami štrk a kamene.
Cesta prudkou zákrutou obišla kus nahlodaného kopca a vyústila do umelo vytesanej rokliny ohraničenej strmými bralami. Na červených kameňoch boli ešte stále ryhy po lyžiciach bagrov, v rohu hnila rozpadnutá búda na náradie. Všetko to zarastal mach a borovice. Nachádzalo sa to bolo napravo od nás. Po našej lavici sa otvárala panoráma, plastická mapa svetu tam dole. Naše mesto, domce roztrúsené po lazoch naokolo, diaľnica strácajúca sa v diaľkach a atómová elektráreň dymiaca na horizonte... To všetko vyzrelo malé a vzdialené. Prepadol ma náhly pocit úzkosti a pokory. Po prvýkrát v živote som si uvedomil, aký je ten svet veľký a ja v ňom malý. Tomáš mal však na to iný názor:
„Vuaaaaaaaaaaaaaaaaa,“ zreval, „Som pán svetáááááááá!“
Katka si unavene zhodila vak a oprela sa o Jakuba.
„Len aby ťa to neprešlo. Daj si bacha aby si tam dolu nepadol!“
„Kam by som padal?“ Opýtal sa veselo a zoskočil zo skaly na ktorej stál. Maja sa prikrčila pri mne.
„Aké je to tam všetko malinké,“ natiahla pred seba ruku. „Človek sa toho chce chytiť... A nejde to,“ rozosmiala sa vlastnej detinskosti. Povznesene som do nej drgol.
„Aha! Tam je náš dom!“
Skôr, ako stihla zaostriť, dobehol za nami Filip.
„Decká, toto musíte vidieť!“ oznámil nám zadychčane a rozbehol sa naspäť do rokliny.
Pred nami stála chata. Rozpadnutá, zarastená, ohorená. Mala dve poschodia, žiadne okenné výplne ani dvere, biele múry a plechovú strechu. Po stene sa jej plazil mach a pleseň a z okien vyrastali mladé brezy. Symbol víťazstva prírody nad človekom. Nachádzala sa hlbšie v kameňolome, skrytá za kríkmi preto si ju nikto skôr nevšimol. Napoly skrytá v tieni pôsobila na nás zvláštnym, vzrušujúcim dojmom.
„Páni,“ vydýchol Tomáš, „Kto to tu postavil?“
„To je, čo?“ povedal Filip opojený svojím objavom.
„Mňa skôr zaujíma, čo sa tu stalo,“ nadhodil som. Pomaličky sme sa k nej približovali. Vychutnávali sme si každý krok k tajomnu.
„Len tak sme tadeto so Šimonom vykračovali a zrazu...“
„Kde je Šimon?“ prerušila ho Katka.
Filip mykol plecami: „Neviem. Asi vnútri. Vraj tam niekoho zazrel.“
Zamyslene som sa dotkol obhoreného trámu.
„Vyzerá to na požiar.“
„Bože ochraňuj nás!“ zašepkal Jakub. Tomáš nahlas odfrkol. „Keď na teba niečo spadne, nesťažuj sa!“
„Keď niečo padne, uznáš, že sú to drísty?“ provokoval ďalej Tomáš.
„Mám sa do teba pustiť hneď alebo...“
„Ticho!“ zahriakla ich Katka. „Počujete?“
Započúvali sme sa. Nervózne som pomrvil popol medzi prstami. V dome niečo buchlo.
„Čo to bolo?“ šepla Maja.
„Naši hrdinovia by sa mohli pozrieť!“ Katka vyzývavo zdvihla obočie. Tomáš a Kubo na seba rozpačito pozreli.
„Zbabelci!“ zasyčala a odvážne vkročila dnu. Ráznym krokom prešla pár metrov po zašpinenej podlahe. Zastala a hodila na nás veľavýznamný pohľad. Uškrnul som sa. Chcel som aj niečo uštipačné poznamenať, ale zrazu Katkou trhlo a ona sa ocitla na zemi. Prekvapene sme vykríkli. Za pár sekúnd sme ju dvíhali z podlahy.
„Si v pohode?“ nežne prehodil Jakub.
„Čo to bolo?“ obzrela sa celá zmätená.
„Čo bolo čo?“ spýtal som sa keď som ju chytil za ľavú ruku aby som jej pomohol vstať. Sykla od bolesti. Opatrne natočila ľavú dlaň. Na zem dopadlo pár kvapiek krvi. V ruke mala zapichnutú sklenenú črepinu. Jakub zahrešil. Na kresťana až príliš.
„Počkaj, postav sa. Skúsim to vybrať,“ chopil sa hneď iniciatívy. Kačena sa skúsila zdvihnúť na nohy no vzápätí zavila od bolesti a zviezla sa naspäť na zem.
„Členok!“
Rýchlo som jej vyhrnul rifle. Pravý členok jej napúchal a naberal nezdravú zelenú farbu.
„Toto je v riťi,“ neodpustil si Tomáš.
„Drž hubu a pomôž nám ju dostať von!“ okríkol som ho. Spoločne sme ho vyniesli von zatiaľ čo Maja okolo nás vyplašene pobehovala.
„Zožeň Šimona!“ navrhol som jej. Nebolo treba. Šimon práve vybehol z poza chaty.
„Čo robíte? Počul som krik!“
Katka doňho zavŕtala krvou podliate oči.
„Ty si už fakt debil alebo sme si to len nevšimli?“ skríkla. „Kto, do pekla ti kázal do mňa strkať?“
„Čo?“ nechápal Šimon, „Ja som bol za chatou sa mi zdalo, že niekto tam...“
„Netrep. Kto by tu bol? Si ma strčil a pozri čo si spravil!“
Šimon skĺzol pohľadom z Katkinej dlane na jej členok. Aj on zahrešil.
Jakub ju nesmelo pobúchal po pleci.
„Katka? Spadla si sama. Nikto tam nebol. Nikoho sme nevideli.“
Nezmohla sa na slovo. Chvíľu len tak nemo otvárala ústa a potom zo seba dostala niečo o tom, že tam bolo šero. Znovu sme ju uistili, že sme nikoho nevideli. Nato sa hystericky rozplakala. Maja ju začala tíšiť a my sme sa vzdiali. Chvíľu sme mlčky postávali. Potom sme zahájili malú bojovú poradu.
„Musíme ju dostať dole. Do mesta. K doktorovi!“ naliehal Jakub.
„Nevieš ako? Dole sú to štyri kiláky lesom.“ Oponoval som mu.
„Navyše potuluje sa tu ten maniak,“ stál si za svojím Šimon. Zmĺkli sme. Vo vzduchu bolo počuť len Katkine vzlyky. Ešte aj vtáky stíchli. Nikto nechcel povedať nahlas čo si myslel. Dôvera sa kamsi skryla.
„Fajn, tak ja ju teda odnesiem sám!“ podráždene prehodil Kubo otočil sa k nej. Chytil som ho za rameno: „Hej! Niekto by mal ísť s tebou... s vami!“
„A čo ak je tu ten šialenec? Malo by vás tu ostať čo najviac!“
„Ty mu veríš?“ ozval sa Tomáš.
Šimon nahlas odfrkol a Filip výstražne vystrčil päsť: „Tak bacha, je to môj brat!“
„Neverím jemu (bratia zlostne zafučali). Ale verím jej,“ dodal Jakub. Potom sa otočil k nej.
„Láska? Poď dostanem ťa domov.“
Keď si ju vykladal na chrbát nenamietala. Posledný krát sa na nás pozrel : „Boh vám pomáhaj.“ A odišiel. Niesol ju na chrbte a ona si skryla tvár do jeho vlasov. Posledný romantický hrdina na zemi.
„Aj tebe,“ zašepkal som. Z môjho hlasu sa ozývala bázeň
„Toľko k jeho modlitbám,“ povedal Tomáš. Mal som chuť mu vraziť.
Prehľadali sme chatu od vrchu nadol. Okrem jedných zatlčených dverí sme nenašli nič podozrivé. Slnko už na krvavo zafarbilo vrchy a tak sme sa zišli v tábore, ktorý medzitým rozložila Maja. Na ohni syčala panvica a my sme mlčky jedli párky. Mobily sme v rámci hesla Návrat k prírode nechali doma a tak sme nemali šancu sa dozvedieť čo je s Kubom a Katkou. A tak sme len sedeli a nechali sa zožierať vlastnými otázkami, ktoré sme sa báli vysloviť. Rovnako mlčky som si ľahol do spacáku, privrel oči a ...
... zobudili ma niečie surové ruky. Inštinktívne som sa začal brániť.
„Šibe ti? Vstávaj! V chate sa niečo deje!“
Bol to Filip. Vybehol som zo stanu za ním narýchlo si navliekajúc bundu. Pridal sa k nám aj Šimon. Zo stanu vybehla aj Maja ale tú som poslal naspäť a prikázal som jej aby sa tam zazipsovala.
Všetci traja sme dobehli k chate. Cez jednu okenicu čo tam ostala prenikalo von žlté svetlo. Niekoho tieň ho striedavo zakrýval a odkrýval. Ktosi sa tam vnútri prechádzal. Šimon spravil váhavý krok dnu. Zastavil som ho.
„Počkaj. Kde je Tomáš?“
Vymenili sme si zopár rýchlych pohľadov. Potom sme sa rozbehli dnu vykrikujúc jeho meno. Chodbami sa šírilo strašidelné žlté svetlo. Bežali sme rovno k nemu. Vychádzalo zo zatlčenej miestnosti. Váhou svojho tela som vyrazil dosky a prekvapene som zastal na prahu. Ostatný dvaja narazili do mňa ale tiež váhali či prekročiť prach miestnosti. Izba bola holá, s čisto bielymi stenami, osvetlená sviečkami. Jediným kusom nábytku bol provizórny drevený stôl pri náprotivnej stene, na ktorom boli fľašky s nejakými tekutinami, rôzne rastliny a jeden mŕtvy vták. Na stene bola desivá kresba, obrátený pentagram s vkreslenou hlavou capa obkolesenou neznámymi symbolmi a menami. Najdesivejší bol však Tomáš, stojaci uprostred miestnosti a šialene zízajúci na kresbu.
„To je, čo?“ prevravel s údivom.
„Tomáš, ako si sa sem dostal?“ oslovil som ho.
„Čo? Jáj. Oknom. Ktovie čo by sa stalo keby som sa toho dotkol?“ natiahol ruku k vyškierajúcej sa tvári. Čosi v mojom vnútri sa zdráhalo vojsť dnu, no i napriek tomu som urobil pár krokov k nemu.
„Tomáš, nemal by si sa toho chytať. Nevieš čo to s tebou urobí!“
„Ale prestaň. Z toho kostola a Kuba si už celkom zblbnutý. Čo mi môže urobiť obyčajná čmáranica?“ Prepočul Filipove tiché „Zabiť.“ a dotkol sa steny. Nič sa nestalo. Vrhol na mňa víťazoslávny pohľad. Sviečky zhasli. Len v rohu miestnosti ostala jedna blikať. Všetci sme sa k nej otočili. Sviečku držala vysoká postava zahalená v mníšskej kutni. Pomaly ju položila na zem.
„To je on,“ šepol Šimon. Na ten zvuk sa postava rozbehla, sotila do Filipa a vybehla z miestnosti. Šimon a ja sme sa za ňou bezmyšlienkovite rozbehli. Prenasledovali sme ju von z chaty. Vbehla medzi kríky a my sme sa pustili za ňou. Konáriky my šľahali tvár až som nebol schopný vnímať nič iné len Šimona bežiaceho predo mnou. Cudzinca som stratil z očí.
Húština sa náhle skončila a my sme sa ocitli na čistinke obohnanej strmým zrázom. Tam na okraji stála neznáma osoba. Zaliata striebristým svitom mesiaca vyzerala ako pripravená k boju. Ten jej postoj... tá lúka... ma donútili zastať. Šimon však na ňu vyrútil. Nevidel som čo sa stalo no zrazu môj kamarát ležal v tráve a mesiac sa tisíckrát odrážal v kvapkách jeho krvi naokolo. Zodvihol som zo zeme najbližšiu palicu a zaútočil som. Začal som do neznámeho tĺcť halava-nehlava až dokým neležal tvárou k zemi. Palicu som zahodil a dychčiac som sa ho opýtal: „Kto si?“
Z pod kutne sa ozval unavený hlas: „Môjho pána už nezastavíš. Všetci ste jeho. Roznesiete ho do sveta!“ Nato vyskočil a pokúsil sa ujsť. Inštinktívne som na naňho vrhol no dopadol som tvrdo na zem. Keď som sa postavil, v rukách som držal prázdny plášť. Po tele alebo niečom podobnom nebolo ani stopy. Toto poznanie prinieslo zo sebou temnotu.
Plesk. Plesk. Niekto ma fackal po tvári. Plesk. Ďalšia rana. Plesk. Otvoril som oči. Nado mnou sa skláňal Tomáš a ruku mal napriahnutú k úderu. Zastavil som ho. „Som hore,“ šepol som. V ústach som mal sucho, jazyk sa mi ledva hýbal. Kútikom oka som si všimol brieždenie na východe.
„Šimon?“ spýtal sa ma. Ukázal som sa zvyšky jeho tela v tráve. Tomášovou tvárou preletela zmes odporu, strachu a smútku.
„To bol on?“ Prikývol som. „Kde je?“ Hodil som doňho plášť. „To je všetko čo po ňom ostalo,“ šepol som, „Nebol to človek. Bol to nejaký duch.. alebo čo...“ sám som nemohol tomu uveriť. Tomáš už vôbec nie. Neveriacky pokrútil hlavou, chystajúc sa predniesť nejaký logický argument. Nič ho však nenapadalo.
Ticho ranného lesa preťal výkrik. Okamžite ma to vzpružilo a moje nohy sa zase pustili do behu. Odjakživa som nemal dobrú kondičku ale moje telo to teraz neregistrovalo. Bolo vybičované do krajnosti nebezpečenstvom. Nebezpečenstvom hroziacim Maji. To jej krik nám stále znel v ušiach.
Pribehli sme do táboru. Tam sa nám naskytol naozaj hrôzostrašný pohľad. Maja sa krčila pri jednom zo stanov, oči doširoka otvorené a ústa roztvorené v uši trhajúcom výkriku. Uprostred tábora sa v kŕčoch váľal Filip a škriabal sa vlastnými rukami po tele.
„pomôžte mi! Pomôžte mi niekto!“ kričal a z úst mu kvapkala pena. „Čo ich nevidíte? Sú všade... šepkajú... moje oči. Zastavte to!“
Akoby som sa ocitol v nejakom šialenom sne, v mojej najhoršej nočnej more, kde už nič nedáva zmysel, nedá sa ujsť ani prebudiť. Nemohol som odtrhnúť oči od môjho priateľa, zabíjajúceho sa vlastnými rukami hoci som po tom strašne túžil. Les zrazu akoby ožil. Listy ševelili, akoby hovorili nejakým dávno zabudnutým jazykom. Zdvihol som zrak. Hľadal som pohľadom koho to Filip myslel. Tiene pod stromami sa mi zrazu zdali desivejšie, pohyblivejšie... Všetko nabralo akýsi šedivejší nádych. Ešte aj vzduch ma zvieral vo svojej hustote. Niečo temné nás obchádzalo a vnáralo sa nám do myslí. Z kríkov vyletel vták a mnou zalomcoval strach. Vrhol som rýchli pohľad na Tomáša. Nehybne stál vedľa mňa, smrteľne bledý s pohľadom upretým pred seba, akoby čomusi načúval. Filipove výkriky už dozneli a Maja bez pohybu sedela na mieste akoby zamrzla. Tomáš sa zrazu pohol, prešiel okolo bezvládnej schránky, ktorá kedysi bývala človekom, priblížil sa k dievčine uväznenej v súkromnom zámku hrôzy vybudovanom v jej vlastnej duši. Chytil ju do náručia. Neprotestovala. Nevnímala ho. Nevnímala nič.
„Musíme ju obetovať. Aby sa to všetko skončilo. Je to cena. Mýto. Zato, že sme ho vyrušili. Zato, že budeme žiť,“ predniesol s ľadovým pokojom v hlase. Nechápavo som naňho pozeral. Nijako mi nedochádzalo čo práve povedal.
„On... on my to pošepkal. On si to želá,“ obhajoval svoje konanie. Vrah. Budúci vrah. Môj priateľ. Niesol ju smerom k chate. Pri mne ešte zastal a naklonil sa mi k uchu.
„Diabol,“ zašepkal. „Musíme to spraviť. Tak čo povieš?“
Prikývol som. Ochromený hrôzou, bezmocnosťou, vlastnou hlúposťou a vinou. Jednoducho som prikývol. Svedomie zahynulo v agónií. Doľahla na mňa celá moja úbohosť.
Položil ju na oltár. Tvár zo steny sa na nás škľabila tým svojím zvráteným spôsobom, akoby hovorila už vás mám. Tomáš na ňu vrhol krátky pohľad a niečo zamrmlal. Potom sklonil hlavu a jemne prikývol. Sledoval som túto absurdnú scénu a opieral som sa chrbtom o stenu. Na viacej som sa nezmohol. Hanba ma zaplavovala v obrovských vlnách a ja som sa v nej topil. V každom tieni som videl ukrývajúceho sa démona, čakajúceho nato aby ma za moje skutky strhol do tmy. Každý zvuk mi spôsoboval neznesiteľné muky lebo som v ňom počul obviňujúce slová, nadávky a ponižovanie. Moje halucinácie presiahli... nie, to už neboli halucinácie. Ocitol som sa v pekle a nič som s tím nemohol robiť.
A tak som tam len stál a prizeral som sa ako Tomáš dvíha zo zeme sklenú črepinu a vráža ju do srdca Maji. Nevydala ani hláska len sa jemne prehla a zatrepala rukami. Potom ochabla. Naplo ma. No nemal som čo vyvrátiť. Tomáš sa začal šialene smiať. A plakať. Zároveň. Obraz dna ľudskej duše.
Na chodbe som začul kroky. Stuhol som. Už si ide po mňa! Pritisol som sa viacej na stenu. Do miestnosti vošla postava. Bol to ten istý duch s ktorým som bojoval v noci na lúke. Oblial ma studený pot. Hlasy naokolo sa rozrehotali šialeným smiechom. Duch si ma našťastie nevšímal. Jene pristúpil k Tomášovi a láskavo mu vybral sklo z ruky. Tomáš sa naňho žiarivo usmial. Duch zodvihol ruku a prerezal mu krk. Keď Tomášove telo v jeho náručí ochablo, napil sa z jeho krvi. Potom sa obrátil ku mne. Tvár, pokiaľ nejakú mal, mu pod kapucňou nebolo vidno. No i tak som počul ako mu z nej kvapká krv. Prstom ukázal na mňa. Moje nohy sa rozbehli preč.
Bežal som lesom a nezastavoval som sa. Za sebou som počul dupotať stovky nôh a vo vzduchu sa vznášal tajomný šepot. Les zrazu pôsobil temne a nebezpečne. Konáre sa mi plietli pod nohy a stromy akoby sa hýbali. Strácal som pevnú pôdu pod nohami, v duši sa mi otvárala priepasť do ktorej som padal. No nemienil som sa zastaviť. Srdce mi išlo roztrhnúť, pľúcam chýbal kyslík, no ja som bežal. Unikal som pred hrôzou, ktorú som mal kdesi v hlave. Neuvedomoval som si, že jej neujdem.
Bežal som, padal som a znovu vstával. Haluze mi trhali šaty, tŕne za mnou naťahovali ruky a škrabali ma do krvi. A tak sa stalo, že som sa celý zakrvavený a dotrhaný vynoril na okraji nášho mesta a i napriek tomu, že som mal byť mŕtvy od únavy som dobehol domov. Ľudia si ma prekvapene prezerali a ukazovali na mňa prstom. Ja som za sebou počul iba šialený rehot. S úľavou som za sebou zabuchol dvere a zamkol. Vtedy sa to len začalo. Zakrvavené ruky som nemohol umyť, kvety pri mne vädli a z okien sa na mňa neustále škľabili tváre mŕtvych priateľov a démoni. S tmavých kútov sa ozýval šepot a môj dom čoskoro obliehali zástupy túlavých mačiek s červenými očami. Ich mraučanie mi nedovolilo v noci spávať...
Moja duša bola utýraná. Ležala na podlahe môjho vedomia a prosila o smrť. Lenže duše neumierajú...
Pár krát mi niekto klopal na dvere. Bol to Jakub. Neotváral som. Pocit, že on to prežil, že sa zachránil, vo mne budil nenávisť akú som ešte nepoznal. Bál som sa, že keď mu otvorím, tak ho zabijem. Pri jeho poslednej návšteve bol s ním aj kňaz. Keď som neotvoril, mykol plecami a požehnal domu. Tri hodiny som potom vracal na záchode. Po nejakom čase som sa rozhodol opustiť moje tmavé väzenie. S trasúcimi rukami som vyšiel z domu. Utekal som prázdnymi ulicami až pokým som sa neocitol pri cintoríne. Hnala ma tam šialená nádej, že žijú, že je to celé len nepríjemný sen.
No našiel som tam len duše maloverných trpiacich pred zatvorenými nebeskými bránami a ich hnijúce telá. Aj keď už boli zahrabaný tri metre pod zemou, videl som ich jasne, ako naťahujú ku mne ruky, ako ma volajú a vstávajú aby ma objali, stiahli tam dole do ríši zúfalstva.
Moje telo už viacej nepatrilo mne, moja myseľ už nebola bezpečná. Hlasy v hlave my šepkali, že som to bol ja kto zato môže, že zahynuli mojou vinnou. Že som pre tento svet nebezpečný. Že by som mal radšej umrieť. A ja som im uveril. Tam, na tom cintoríne, som sa v duchu pridal k mŕtvym. Vybral som sa naspäť domov aby som to ukončil. Davy mojich šialených fanúšikov ma s piskotom a rehotom nasledovali.
Doma som však mal hosťa. Jakub sedel u nás doma v kresle a čakal ma. Chcel mi pomôcť, chcel mi môj úmysel vyhovoriť. Niekto si na mňa spomenul a podával mi pomocnú ruku. Nechápal čo som urobil. Nechápal aký hnus sa vo mne ukrýva. Tak som sa rozhodol, že mu to ukážem...
Svet sa rozplynul, ako dym z cigarety. Kričal som keď som padal na zem, keď som sa vracal z Maťových spomienok naspäť do svojho tela. Bol som to zase ja, ale prešiel som si jeho boľavú cestu. Zanechalo to niečo temné čo sa mi usadilo na dne duši. Moja viera sa triasla, mozog i srdce pulzovali v šialenom rytme a ja som horel. Kričal som a vyčerpane som ležal na zemi. Maťo ležal kúsok odo mňa, triasol sa a z úst mu šla pena. Chcel som sa postaviť, pomôcť mu, ale niečia ruka ma zastavila.
Nad nami stál otec Matej, kňaz za ktorým som bežal, hneď po tom ako som Katku zaniesol do nemocnice. Hneď po tom ako som si uvedomil, čo tam hore v horách hrozí. Keď sme tam na druhý deň popoludnie vystúpili, naše obavy sa potvrdili. Dokonca to bolo horšie ako sme si mysleli. Jedno telo však chýbalo. Maťo. Otec Matej okamžite zavolal ďalšiemu kňazovi, exorcistovi a spoločne sme sa vydali Maťa hľadať.
Teraz obaja stáli v izbe nad nami a drmolili niečo po latinsky. V mojom vnútri to vrelo čím ďalej tým viac, akoby sa niečo snažilo predrať von. Nakoniec som to nevydržal a vykríkol som. Steny pohltili plamene a izba sa rozhorela. Kňazi a Maťo zmizli. Namiesto nich oproti mne stála vysoká postava v mníšskom habite s tvárou ukrytou pod kapucňou. V horúcom vzduchu niekto volal moje meno. Váhavo som sa postavil. Neznámi urobil len krok vzad, prešiel rukou po stene a otvoril v nej dvere do ... do... Ničoho. Prázdnoty. Pekla. Začul som slabé výkriky duší uväznených v temnote. Ani som sa nepohol.
„Jakub!“ zaznelo mi v ušiach ráznejšie. „Jakub! Poď! Už dávnejšie ťa čakám.“
Pokrútil som hlavou : „Ale ja tam nepatrím.“
„Nepatríš?“ Démonov hlas znel prekvapene. Urobil zopár krokov popri dverách.
„Nepatríš? Zamysli sa nad tým ešte raz.“
Pokúsil som sa nemyslieť. Lenže plamene okolo mňa akoby ožili. Vytvorili postavy a mne sa pred očami mihali všetky zabudnuté a zamlčané časti môjho života. Pred očami mi tancovala moja vlastná hamba v šialenom duete s ponížením a bolesťou. Všetko zlé mi udieralo do pŕs a svedčilo o mojej vine.
„Bože, pomôž mi,“ zašepkal som. Plamene ma takmer pohltili, donútili ma ustupovať bližšie k dverám. „Bože, pomôž mi!“ zvolal som ešte raz. Ticho. Začal som sa vzpierať.
„Jakub!“ zaznelo znovu. Zastal som. Tento hlas bol iný. Aj plamene pri ňom ustúpili.
„Jakub!“
Otočil som sa za hlasom. Na mieste, kde som pred chvíľou ležal stál Anijel. Rozprestieral svoje mohutné krídla a na bielom rúchu mu žiaril strieborný pancier. Tvár mu taktiež zakrývala kapucňa, ale pri ňom to pôsobilo skôr upokojujúco.
„Kam kráčaš?“ opýtal sa ma. Zaváhal som. Pochopil som. Bol som mŕtvy.
„Nie si mŕtvy,“ povedal Anjel.
„Ešte nie!“ odvetil Démon.
V hlave mi prašťalo. Kolená sa mi roztriasli. Keď nie som mŕtvy, čo je potom toto? Kde som sa to zrazu ocitol? Alebo moja myseľ už nevydržala nápor šialenstva, ktorý do mňa vložil Maťo? Váhal som, sledujúc plamene pri stenách, ktoré mi stále pripomínali moje vlastné zlyhania. Zaplavila ma beznádej.
„Kde to som?“ spýtal som sa váhavo.
„Na dne tvoje duše!“ z kríkol Démon.
„Na dne duše,“ zašepkal Anijel.
„V najčernejších temnotách tvojej mysle. Tam kde vládnem ja!“ Démon začal okolo mňa krúžiť. Nohy ma už neboli schopné uniesť. Kľakol som si.
„Takže...“ vzhliadol som na výjavy v plameňoch, „... som zlý? Patrím ti?“
„Nikdy si mu nepatril!“ skríkol Anijel. Krídla mu vzbĺkli bielim ohňom, ohňom úplne iným ako bol ten čo ma obklopoval. „Čo si zabudol ako ti to bolo všetko odpustené? Zabudol si na svoju vieru?“
Zahanbene som pokrútil hlavou. Démon sa zo syčaním podlého hada stiahol. Potom sa zamyslel, pristúpil ku mne, zohol sa a začal mi šepkať: „Jakub, Jakub. Pozri sa na svoje ruky! No len sa pozri. Sú krvavé. A vieš koho je to krv!?“ Posledné slová vykríkol. Vzpriamil sa nad mňa a začal revať:
„Tvojich priateľov, Jakub, tvojich priateľov. Lebo ty, áno TY, si bol mojím cieľom. Tvoja viera, tvoja... Láska s akou si k nim pristupoval a svedčil o živote mimo mojej moci ma ničili. Musel som zakročiť. Musel. No Boh ťa ochránil. Odviedol ťa mimo môjho dosahu. A tak som si vyhliadol telo, ktoré ma bolo schopné uniesť a dohnal som ho na pokraj šialenstva. A tam, keď už od zúfalstva nevedel čo spraviť...“ dramaticky stíšil hlas. „Tam som doňho vstúpil. A čakal kým prídeš ty. Aby som si ťa zobral. Zobral si ťa za vraždy tvojich priateľov!“
Rozplakal som sa. Každé jeho slovo ma bodalo a pálilo hlbšie ako som si dokázal predstaviť. V hlave sa mi mihali obrazy Maťových spomienok a kričali na mňa prahnúce po odplate. Plakal som a opantávala ma vlastná úbohosť. Vytvárala okovy, ktoré ma ťahali do tmavých dverí.
Anjel sa vzniesol a svojím dychom okovy rozfúkal ako dym. Potom zosadol ku mne, vzal ma do náručia a láskavo sa mi prihovoril:
„Jakub, vieš, že to nie je pravda. Vieš, že tento had sa ťa snaží oklamať. Že ty za ich smrť nemôžeš o nič viacej ako Maťo, alebo ktokoľvek z nich. Bol to on čo ich zničil, bol to on čo nakazil ich mysle. Jakub, teraz sa pokúša otráviť aj tú tvoju. A pokiaľ mu to dovolíš, pokiaľ mu uveríš, nevybojujeme tento boj. Najskôr musíš zabojovať o svoju myseľ, lebo tam sa teraz bojuje a až keď vytlačíš temno z tvojej hlavy, môže Boh zachrániť tvoju dušu. Jakub, tvoj Pán je s tebou.“
Položil ma na zem.
„Musíš sa rozhodnúť, komu dôveruješ!“
Za mojím chrbtom som cítil temnotu, Démona bažiaceho po mojej duši. Pozrel som na Anjela.
„Potrebujem jeho meno,“ šepol.
Nadýchol som sa. Zhlboka. A potom ešte raz.
„Povedz mi tvoje meno, démon!“ vyslovil som nahlas a zreteľne. Potom som sa naňho pozrel.
„V mene nášho Pána Ježiša Krista povedz mi tvoje meno!“ prikázal som mu. Démon zavil, telom mu zatriaslo, akoby dostal ranu prúdom a potom zadychčaným hlasom vyslovil neznáme slovo. Zopakoval som ho. V tom momente Anjel vytasil plamenný meč a zaútočil na démona. Nedokázal sa mu brániť. Darmo rozpínal svoj temný plášť Anjel ho utláčal už len silou svojho pohľadu, nieto ešte ostrím meča. Mávnutím svojich mohutných krídel uhasil plamene, posledný raz švihol zbraňou a démon sa stratil v temnote svojich dvier, ktoré sa rozplynuli ako prúžok dymu. Miestnosť sa zahalila do bieloby, ktorá oslepovala a ja som podvedome zavrel oči.
Keď som ich znovu otvoril, uvidel som otca Mateja skláňajúceho sa nad mnou.
„Chvála Bohu, je v poriadku!“ oznámil Exorcistovi. Ten ešte stále kľačal pri Maťovi a modlil sa niečo po latinsky. Znovu som zavrel oči a počkal som kým to môj mozog strávi. Takže šialenstvo odišlo. Zhlboka som sa nadýchol. Žijem. Pohýbal som rukami. Bol som slobodný. Rozplakal som sa radosťou a vďačnosťou. Kňaz sa zohol, objal ma a začal ma tíšiť.
„Zdá sa, že je z toho vonku,“ prevravel Exorcista. Vstal od Maťa ležiaceho na zemi.
„Uložme ho do postele.“
Vonku sa začali zbiehať policajné autá. Otec Matej s nimi hovoril. Neviem čo im povedal. Ani ma to nezaujíma. Sedel som vonku na schodoch a neprítomným pohľadom som sledoval dianie naokolo. Premýšľal som. Pred tým, ako prišli si otec Matej sadol vedľa mňa. Vypytoval sa na podrobnosti, toho čo som prežil. Nakoniec som sa ho opýtal ako to Boh mohol dopustiť.
„Ja som tam nebol. Ty to vieš, ako sa to stalo,“ odvetil pokojne. Pochopil som skrytú narážku.
„Dostal ich na ich slabosti. Na ich... strach. Na ich nočné mory, pády a zlyhania. Pripomenul im všetko čo na sebe nemali radi a povedal im, že za nič nestoja. A keď mu uverili, mohol si z ich mysľou robiť čokoľvek...“ opakoval som čo som počul od Anjela. Kňaz prikývol.
„Myslíte si, že to je chyba? To smutné čo nosíme v duši? Tie temné zákutia našich pocitov, ktoré sú nám nepríjemné?“ nešlo mi do hlavy.
„Nepovedal by som temné. Ale áno máš pravdu. Chyba sa stala v našom zmýšľaní. Ľudia dnes radšej zhnijú doma pri televízoroch a počítačoch, ako by mali čeliť skutočným problémom a zistiť akí sú slabí. Alebo silní. Vytvoria si vlastné svety, kopec výhovoriek ale odmietnu priznať, že kdesi vnútri, na srdci, sú ranení. Že ich to hlodá a bolí. A tam prichádza Zlý. Nahovára nám všelijaké klamstvá. Potom čítaš v novinách o pätnásť ročnom dievčati, ktoré spáchalo samovraždu. O matke, ktorá utýra svoje dieťa. O Manželovi, čo zabil svoju manželku. A pri tom, tí ľudia len nevedia prijať to aký sú. O tom to celé je. Nemajú sa radi a odnesú si to iní. Sebaprijatie. To je to čo svetu chýba. A pri tom nie sú slabí, ani zlí, ani bezmocní. S Bohom, nie. On ich takých nevytvoril.“
Počúval som. V tých slovách bol kus pravdy.
„Prečo s tým nič neurobí?“
„A prečo si to asi všetko prežil? Teraz, keď vieš, kde sa stala chyba, dal ti moc ju napraviť. Neboj sa On ti pomôže!“
Sledoval som, ako otec Matej čosi vysvetľuje policajtovi. Jeho slová vo mne doznievali. Pozrel som na nebo. Pochopil som. Vstal som a prešmykol som sa pomedzi autá aby som začal svoju novú misiu. Začnem tým, že pôjdem pomôcť rodičom mojich mŕtvych priateľov. Navštívim Katku a spravím jej krajší deň. Vženiem temnoty z ich duší. Boh mi dal na to všetko čo potrebujem.
Dal mi vieru, aby som vedel, že na to niesom sám.
Dal mi nádej, že pomôžem aspoň jednému človeku i napriek tomu, že svet sa ku mne bude stavať skepticky.
Dal mi lásku, aby som pochopil, že vzdať to by bolo voči mojim blízkym príliš sebecké.
Vykročil som s posolstvom nádeje, do sveta kde ľudia ukrývali svoje bolesti za múry domov, hlboko uzavretý v sebe. Úsmev bola moja hlavná zbraň.
A horúce letné slnko premieňalo ospalé popoludnie na svieži večer.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára