Poviedka: Bod z ktorého nie je návratu

Na serveri scifi.sk prebieha v nedeľu taká hra: zadá sa téma a kto chce, môže do hodiny na ňu napísať krátku poviedku. Nedávno som sa zúčastnil aj ja. Téma znela Bod z ktorého nie je návratu. A tu je moje dielko. Po ňom som dopísal alternatívny záver, ktorý mi napadol už po časovom limite. Ale je lepší, podľa môjho skromného názoru. A ktorý sa viac páči Vám?

Anatómia vie byť pekne nechutná veda, hlavne keď sa máte prevŕtať telom tisícročného draka.

Od hlavy po päty som navlečený v gume, na prilbe mám primontovaný pár žiaroviek a za sebou ťahám dýchaciu hadicu. Mrmlem si sám pre seba keď prechádzam zjazveným hrdlom širokým tri metre. Vidím usadeniny ktorých sa radšej nedotýkam, kosti zvierat a škrabance od mečov.

Je všeobecne známe, že takéto obrovské draky prehĺtajú svoje obete zaživa. Niektoré na to doplatili, keď sa odvážny bojovník presekal cez ich vnútornosti von. No takých je len hŕstka. Hovorí sa to o Artušovi, Beovulf tiež niečo také zvládol.

Pred polstoročím to skúsil aj kapitán Hailey, ale nevrátil sa. Nuž a jeho mŕtvolu teraz hľadám. Kdesi v dračom tele je miesto, na ktorom keď sa ocitnete, už nie je pre vás žiadna šanca. Bod bez návratu. Ja chcem byť prvý súdny lekár, ktorý vysvetlí čím to je.

Kráčam teda hrdlom, počujem čvachtavé zvuky a môj vlastný dych. Sledujem línie hladkého svalu obaleného slizom. Ten sliz ho chráni pred uškvarením. Inak tomu nemôže byť. Ešte sme nenašli vaky s plynom, z ktorého draky tvoria oheň, takže je jasné, že to ma len čaká. Pamätám si príbeh sira Uglyho, ktorý zabil draka tak, že sa nechal prehltnúť a keď bol pri nich ich odpálil. Draka doslova roztrhlo. Bohužiaľ aj sira Uglyho.

Aha tam sú.  Prázdne visia do priestoru pri odbočke k pľúcam. Prezerám si ich a rozmýšľam ako draci tvoria iskry na ich zapálenie. Nuž, v tomto vlhkom prostredí asi na nič neprídem. Budem to tu musieť rozrezať. Idem teda ďalej.

Po polhodine unavený dôjdem ku kruhovitému orgánu. Vstup do žalúdku. Alebo že by nie? Je to až také jednoduché?

Obzerám si steny okolo mňa. Sú popraskané a vráskavé, plné drobných pľuzgierov. Aha tak takto to je. Draky vypľúvajú obsah svojho žalúdku a ten zapaľuje plyn. Ktovie čo v ňom majú. Kyselina to asi nebude.

Vytiahnem meč a zabodnem ho do svalu. Je pevný, nepoddajný. Zatlačím silnejšie. Stena povolí a ja padnem dopredu. Niečo zasyčí a na mňa začne kvapkať horúca, lepkavá tekutina. Plazma! Pokúšam sa ju zo seba striasť, ale prepaľuje môj gumený oblek. Koža sa mi škvarí a ja revem od bolesti. Diera do žalúdka sa zväčšuje, vylieva sa z neho čoraz viacej plazmy, spaľuje mi nohy. Padnem do nej tvárou a udriem si hlavu o niečo tvrdé. Štít kapitána Haileyho!

„Žalúdok je tým miestom odkiaľ sa jedlo nevracia. Aké jednoduché...“ naposledy sa mi preženie hlavou.

Alternatívny záver:

...

Obzerám si steny okolo mňa. Sú popraskané a vráskavé, plné drobných pľuzgierov. Aha tak takto to je. Draky vypľúvajú obsah svojho žalúdku a ten zapaľuje plyn. Ktovie čo v ňom majú. Kyselina to asi nebude.

Vytiahnem meč a zabodnem ho do svalu. Je pevný, nepoddajný. Zatlačím silnejšie. Stena povolí a ja padnem dopredu. Niečo zasyčí a na mňa začne kvapkať horúca, lepkavá tekutina. Plazma! Ustúpim dozadu a prezriem si oblek. Drží. Kúzla a drakom odolné vlákna v ňom fungujú ako majú. Opatrne sa predieram, ak je to správne slovo, plazmou. Vstúpim do žalúdka. Je tam neskutočný smrad. No ak chcem nájsť nejaké stopy po Haileyim musím ho prezrieť. Po nejakom čase nájdem v tej gebuzine jeho zničený štít.

Zamyslene hľadím na druhý koniec žalúdku, na ďalší kruhovitý otvor. To je miesto spoza ktorého sa určite nič nevráti. Nemám veľkú chuť tam ísť. Štít mi bude musieť stačiť. Aj tak je už jasné ako vznešený a čestný kapitán Hailey skončil. Ako veľké smradľavé hovno. Česť jeho pamiatke.