Ak sa niekoho dotknem, je mi to ľúto, nie je to cieľ.


Šokujúce odhalenie, ktoré nie je šokujúce: Som zlý kresťan. Som liberálny humanista, tvrdý pacifista, mám záľubu vo filozofií, nerád sa uzatváram pred svetom, skúmam iné pohľady na realitu a mám problém s autoritami. Samému by mi to nedoplo, ale okolie mi to už oznámilo – s mojou vierou nie je niečo v poriadku.
Hlavne pre to, že mám problém sa tvrdo postaviť za ideologické záležitosti. Vždy, keď sa niekde rieši nejaký spoločenský problém, radšej mlčím. Mám široký okruh známych (tiež som tým prekvapený)a tak si beztvaré masy nahrádzam konkrétnymi ľuďmi, častokrát priateľmi. Potom je to sakra problém postaviť sa za alebo proti nejakej skupine na úkor druhej.

Navyše, kto som ja, aby som sa vyjadroval k takým veciam? Zaujímam sa o estetiku a umenie, spoločenské problémy by mali riešiť psychológovia, sociológovia a ľudia, ktorých sa to priamo dotýka. To je úplne mimo môj odbor. Samozrejme, že mám názor ale nepríde mi vhodné ho prezentovať ako všeobecnú a nemennú pravdu. Aj keby som to urobil, vám to môže byť jedno a nezhodneme sa, tak je zbytočné sa o tom baviť inak ako v súkromí. V skutočnosti je vám ukradnuté, čo si myslím a mne je to, čo si myslíte vy. Dobre, nie je, ale v rámci zachovania nejakej úrovne virtuálnej komunikácie bude. Je to legitímne.

Rovnako ako je legitímne názory vyjadrovať. Zvlášť ak ste ľudia, ktorý stoja niekde v spoločenskom rebríčku na vyšších postoch a ste zodpovední za myslenie ľudí pod sebou. Napríklad keď ste biskup. Ahá, už sa vie, kam smerujem. Pastiersky list, ktorý momentálne rozprúdil vášne, aspoň v rámci blogsféry. Vypočul som si ho v nedeľu na omši, či súhlasím s obsahom je jedno, ako som napísal vyššie, ale bol som zvedavý na reakcie. Veľmi rýchlo sa ozvali nesúhlasné hlasy. Prirodzene. A rovnako prirodzene sa potom ozval hlas obhajoby. Mlčal som, len sám v hlave, nanajvýš so spolubývajúcim sme sa o tom bavili. Skôr som čakal, kedy moje pocity ohľadom posledného pastierskeho listu vychladnú, lenže neprechádzalo a mne sa už nechce dlhšie mlčať.
Už mám dosť poučiek o skromnosti a úcte k autoritám, mám dosť kecov o tom, že hovoria niektorým kresťanom z duše. Niektorým. To, čo prežívam je relatívne silné, musím sa z toho vypísať, musím povedať mojím kresťanským známym a priateľom, že mám pocit obrovského sklamania a znechutenia.

A hlavne to chcem povedať, lebo slová, ich konotácie a ukladanie ich do nejakej formy, ktorá má viacej vrstiev je môj odbor, v tom som doma, tomu rozumiem. Moje vyjadrenie konečne bude legitímne. Nie že by žiadne iné nebolo, ale ako autor nesiem zodpovednosť za text, jeho interpretácie a preto by som mal vedieť, o čom píšem.

Nebudem sa teda vyjadrovať k obsahu listu na to tu nie som a chcem sa vyhnúť zbytočnej hádke. Chcem hovoriť o forme. Preventívne som si list prečítal ešte dvakrát aby mi bolo jasné čo mi na ňom tak prekáža.

V jednej kamarátskej diskusií som ho prirovnal k správam na Markíze – tiež nenápadne manipuluje ľuďmi cez ich strach. Je jedno, že či sú si toho autori vedomí, alebo nie, deje sa to. A to nie je dobré.
Nie je vhodné vytvoriť slovné spojenie „kultúra smrti“, ktoré znie desivo a predstavíte si pod tým kult, ktorý pravidelne obetuje bábätká pre lepšie počasie. Teda je, pokiaľ ste autorom hororov. Lenže v oficiálnom cirkevnom dokumente to vyznieva zvláštne. O to zvláštnejšie, ak tým vymedzíte pevnú hranicu: my sme kultúra života a každý kto s nami nesúhlasí je kultúra smrti, ničiteľ, človek stojaci za rozpadom spoločnosti. V liste sa to primárne vzťahuje na LG komunitu, na matky po potrate a doktorov, ktorý ich vykonali, ale nepriamo to zastrešuje aj média, učiteľov a školstvo. Toto sa ma takmer osobne dotklo, keďže akademická pôda je miesto, kde sa cítim najlepšie. Hneď po kine a knižnici.

Mám aj praktický príklad: jeden môj kamarát je homosexuál. Je to slušný človek, platiaci dane, chodiaci do školy, pracujúci, ajťák, vzdelanec a jeho rady k mojim poviedkam si veľmi cením, keďže zo sci-fi žánru toho má načítaného omnoho viacej. Voľný čas trávi ako grafik a vedúci stránky scifi.sk, venuje sa kartovým hrám a organizovaniu akcií pre fanúšikov Babylonu 5. Nechápem ako toto môže rozkladať spoločnosť. Proste mi to nejde do hromady. Ten jeho večný široký úsmev a predstava ľudí vyžívajúcich sa v smrti.

Na druhej strane, až dvaja moji blízky priatelia sú momentálne v seminári. Preto mám predstavu o tom, čo všetko absolvujú kým ich vysvätia. Nie je to ľahká škola, chalani sa musia vyznať v histórií, filozofií, psychológii a hromade jazykov. Musia sa naučiť skúmať a posudzovať veci, uvažovať a nekonať prvoplánovo. Musia sa naučiť pracovať s voľným časom, z očividných dôvodov, a tak si každú chvíľu zamestnávajú myseľ alebo cvičia. Kalokagatia v najlepšej forme. Som si istý, že z nich vyrastú vzdelaní a rozhľadení ľudia. A takými ľuďmi by mali byť aj biskupi.
No z ich listu mám dojem, že neskúmajú vzťahy na dostatočne hlbokej úrovni. Nie je to tam priamo menované, ale vyjadrujú sa k panike okolo „juvenilnej justície“ a „genderovej ideológií“. Nejdem sa v tom špárať, tiež to nemá zmysel, tieto veci sú už nafúknuté do obrovských, desivých rozmerov.
A biskupi, „ochrancovia viery pred zlom“, namiesto toho aby ľudí upokojovali a tak ich pripravili na Vianoce, prilievajú lej do ohňa.
Mne je jasné, že akýkoľvek argument o tom, že juvenilná justícia je mýtus, sa dá spochybniť tým, že za ňou stojí mocná organizácia mažúca stopy, čím je proste akékoľvek tvrdenie o nej nedokázateľné. Je to typická konšpiračná teória, aspoň by sme ju zatiaľ k nim mali radiť. Je pochopiteľné, že o jej existencií sú presvedčení mnohí ľudia a boja sa jej.
Tak isto je pochopiteľné, že pod vplyvom podobných poplašných správ mnohí kresťania nadobudli dojem, že sa blíži ich ďalšie veľké prenasledovanie a tak majú chuť kopať a brániť sa.
Lenže tí, ktorí by mali byť múdri a tí ktorí ovplyvňujú myslenie ľudí, neskúmajú pravdivosť týchto vecí, nevyjadrujú sa opatrne ale rovno ich berú ako fakty a strašia nimi ľudí, aby ich donútili viacej sa zomknúť proti ideologicky iným. Alebo inak: biskupi v liste proste tvrdia, že LG ľudia nás ubijú a tak by sme sa mali brániť. Tým najhorším spôsobom. Identifikovaním toho, kto sme MY a kto sú ONI za pomoci strachu, vyhrážkami o rozpade spoločnosti a rúhania sa.
Nič v zlom, ale manipulovanie ľuďmi za pomoci strachu, zovšeobecňovania a skresľovania reality mi príde ako pekné svinstvo. To som napísal tvrdo, ale aj počúvať ten list mi prišlo akoby ma niekto pekne tvrdo fackoval.
Paradoxom je, že ešte pred omšou som priateľke vysvetľoval, prečo považujem pravidelnú návštevu kostola za prospešnú, prečo ma minimálne hodina týždenne venovaná Bohu nezabije. Po odchode z neho som sa hanbil ako pes za to, že som niečo také obhajoval.
Môj prvotný dojem z Pastierskeho listu bol: manipulatívny, nelogický, strach budiaci dokument napísaný bez jediného argumentu, zúfalý čin udržať si ľudí, agitačný list volajúci do boja. A to by kresťanstvo malo byť mierumilovné! To sme sa za 2000 rokov nič nenaučili?! Jednoducho, nič prijemné. Obrovský zmätok a zhrozenie.

Je jedno či s obsahom súhlasíme alebo nie. Jedno by sme si mali uvedomiť: forma je rozhodne zlá.

Najsmutnejšie na liste sú jeho dôsledky. Opäť si Cirkev v očiach spoločnosti pohoršila. A svojich veriacich rozdelila na dva tábory: tí, čo tomu celému uverili a v mysli si vybudovali nepriateľa a tí ktorých posolstvo biskupov znechutilo a ešte viac naštrbilo ich vieru. Som zlý kresťan ale aj ja viem, že to je obrovská a hrozná chyba a teraz zvlášť, na začiatku adventu. Alebo sa mýlim?