Mám rád staré rodokapsi, dobrodružné braky a jednoduché
horory. Exotické krajiny, tajomné hrobky, kliatby a poklad. Milujem
Sommersovu Múmiu. Preto som sa na horor, ktorý čerpá z rovnakej poetiky,
nesmierne tešil. To je The Pyramid. Partička archeológov, záhadná pyramída
v piesku, monštrum a klaustrofóbia. Čo sa na tom môže pokaziť?
Och mnoho. Herci sú dobrí, hudba tiež, výprava, áno,
tenzia... Nuž tenzia je trochu iná. Pyramid balansuje medzi hororom
a dobrodružným filmom. Takže tu máme klaustrofobické priestory plné pascí
ako z tých najinfantilnejších dobrodružstiev; bodáky v jamách,
prepadliská, slepé uličky a samozrejme piesok, ktorý sa snaží hrdinov
zasypať. Tam je to v pohode, dobrodružstvo ako má byť. Aj hororové state ujdú,
len škoda, že sa priveľmi spoliehajú na „jump scares“. Ale väčšinu času nevieme,
pred čím sa vlastne uteká. Monštrum ukryté v temnote je desivejšie ako
monštrum priamo na kamere. Hlavne, keď počítačová animácia z neho sála na
sto honov a väčšinu času ide o vyhladované mačky. Tak, to máme prvý
prešľap. Film nevie, čo chce byť, a keď sa snaží byť hororom, veľmi mu to
nejde. Ale stále je to vysoko nad priemerom. Teda mohlo by byť. Nebude.
Film totiž trpí niečím iným. Formou. Scenár je mestami
nedotiahnutý. Postavy prepínajú medzi emóciami a správajú sa vyslovene
hlúpo. To by nevadilo, keby sa správali hlúpo stále. Ale v jednej chvíli
urobia niečo chytré. Scenár vyzerá, ako keby to písal niekto, kto videl ohromne
veľa filmov, rozumel žánru ale bol nesmierne
lenivý na to, aby ten nápad dotiahol do konca. Môžeme len hádať, ktorý
z dvojice scenáristov Nick Simon a Daniel Meersand to bol. Možno
obaja.
Scenáristické zlyhania by sa ešte dali zniesť,
k vyvraždovačkám a Pyramid je vyvražďovačka, to patrí. Ploché
a nelogické postavy. Inak si predsa nezaslúžili zomrieť. Čo sa však už
naozaj nedá prehrýzť je kamera. Neviem, či to napadlo režiséra (Grégory
Levasseur – scenárista Hory majú oči, alebo Zrkadiel), či produkciu, ale film
sa začína ako „found fotage“. Nezmyselne roztrasená kamera, prehovory do nej
a podobné prvky, na aké sme si zvykli pri Paranormal aktivity. To
prežijeme. Lenže v strede stopáže sa tvorcovia na „foud fotage“ vykašlali
a plynule prešli do klasickej formy rozprávania.
Mohli by sme uvažovať, že sa tak snažia pripodobniť
videohrám – dobrodružným alebo hororovým adventúram v štýle Amnesie, kde
sa prepína medzi akciou a videosekvenciou. Ale nie je tomu tak. Jednoduchšie
vysvetlenie je, že v polovici natáčania si uvedomili, aký zlý je to nápad.
„Foud fotage“ v tmavých priestoroch? Veď tam nič nebude vidieť!
A toto je na tom najhoršie. Rozbitá forma, nelogické
a ploché postavy, digitálne monštrá. Nech sa divák akokoľvek snaží
pristúpiť na hru, ponoriť do príbehu, ten ho stále odstrkuje. A pri tom je
tam toľko dobrých momentov!
No aj tak má v sebe film akúsi iskru. Ak máte radi
dobrodružné braky, možno by ste ho boli schopní doceniť. Tak ako ja. Na konci
dívania som sa nevedel ubrániť pocitu, že sa mi Pyramid vlastne páčila. Možno
je to ten druh filmu, vhodný na oddych po náročnom týždni, pri vypnutom mozgu.
Ten film, na ktorý rýchlo zabudnete, lebo je vlastne natočený neuveriteľne zle.
Ale v konečnom dôsledku má svoje čaro. To je na tom najsmutnejšie. Pyramid
je teda potenciál pochovaný pod tonami odfláknutého remesla.
Sledovanie na vlastné nebezpečie. Hodnotenie: 50%
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára