Denník amatérskeho spisovateľa #5: Moja prvá poviedka

Toto nebude o tom ako som v siedmej triede napísal moju prvú poviedku (Prázdniny v novom dome). Hoci... Nie, nezaujímali by vás romantické fantázie malého Ďura. Tento blog bude o mojej prvej knižne vydanej poviedke – Tridsiaty škriatok na svete. Alebo o mojich pocitoch z jej vydania.

Bude to už rok, čo v Hydre vyšla zbierka Rozmarná fantastika. Ja som si ju domov zaobstaral až teraz, lebo svoj autorský výtlačok som daroval kamarátke. Takže knižka sa u mňa zohriala málo, nikto z rodiny si ju nestihol prečítať a ani ja som do nej nejak nenazeral. Prosto to bola len ďalšia vec, ktorá sa mi váľal na poličke, príliš krátko na to aby som si uvedomil jej prítomnosť.

Pamätám si ako Škriatok vznikal. Mal som asi sedem a bol som prváčik. Školský časopis nemali čím naplniť a tak nám učiteľka zadala na domácu úlohu vymyslieť príbeh. Samozrejme, že sme ho mali nakresliť, lebo písať sme nevedeli, ale tí odvážnejší s menej zaneprázdnenými rodičmi ho mohli za ich asistencie aj napísať. Pfff, maličkosť. Ďurko nebude kresliť (lebo nevie), on to nadiktuje mamine, ako veľký chlap! A tak vznikla jeho fanfiction na Popolvára, ktorá sa do časopisu naozaj dostala. Výtlačok doma už nemám, ale kópiu zaberajúcu pol strany hej (ak budete zvedavý, zverejním). Tú som po rokoch začal prepisovať na nejakú súťaž do hávu klasickej fantasy no zdalo sa mi to príliš... klasické a plné klišé. Tak isto som to nedokázal spratať do piatich strán a tak som Škriatka vrátil do šuflíka. Metaforicky i doslova.

No a potom som bol opäť o niečo starší a v roku 2014 som sa chcel opäť zapojiť do Ceny Fantázie. Pre nedostatok kreativity som sa hrabal v šuflíku a vytiahol som Škriatka. A znovu som sa do neho pustil, tentoraz bez strachu z rozsahu a značne ironickým prístupom. Čo mi vyšlo. Poviedka bola jedným porotcom na blogu zdrbaná, druhým vychválená, skončila kdesi na 19. mieste, čo je fajn. Tak isto bola nominovaná na Cenu Bibliotéky, čo je tiež fajn. Nevyhrala, nedostala sa do zborníku čo už fajn nebolo.

K Škriatkovi mám totiž nesmierne osobný vzťah a akoby som už v živote nič nenapísal (čo sa nestalo) chcel som ho dostať medzi ľudí a počuť, čo si o ňom myslia. Takže som fakt netúžil ho skovať naspäť do šuflíka.

Preto som bol nesmierne šťastný, keď ho Katarína prijala do zbierky. Sledoval som pozorne každý krok vydania od editovania, cez ilustrovanie a patrične som to komentoval. Netrpezlivo som čakal, kedy knižka vyjde, kedy veselo zmeškám krst a kedy mi príde domov. Aj prišla a ja som ju položil na poličku a... nič. Čkal som nejaké emócie, ale nič neprišlo. Tešil som sa, hej ale len nejak formálne, z povinnosti. Potom knižka odišla a ja som stále na niečo čakal.

No a teraz ju mám na poličke a hrdo na ňu pozerám. Už sa teším, ako ju budem vtierať každému, kto ma navštívi aby mi povedal čo si o nej myslí. A som hrdý. Asi to je to na čo som čakal. Hrdosť. Takže to nakoniec dobre skončilo!

Ozaj a ukážka finálnej poviedky, ktorú nájdete v zbierke:

Zo spánku ho vytrhlo vedro studenej vody.

Keď konečne prestal prskať, všimol si trpaslíka stojaceho pri posteli.

Tiež mu z vlasov kvapkala voda.

„Prečo...?“ vypľul zo seba.

„Trochu som ťa uspal kúzlom. Som nevedel, čo s tebou robiť, tak som si

povedal, že ráno je múdrejšie večera,“ stále hovoril trhane. Martin dospel

k názoru, že je to asi bežný spôsob, akým rozpráva.

„Ale prečo to vedro? Ešte aj košeľu mám mokrú!“

„Uschne. Toto je jediný spôsob, ako prebudiť z magického spánku.

Inak by si spal, kým by ťa červy nežrali.“

Martin si znechutene natiahol topánky. Všimol si, že už nie sú zablatené.

„A prečo si mokrý ty?“

„Opica. Aj na ňu to pomáha. Som si ráno trochu zmočil hlavu.“

Chlapec sa doobliekal a zostal len tak sedieť na posteli.

„Neviem, čo mám teraz robiť.“

Škriatok prevrátil očami.

„Ach, vy mladí! Stále bojujete s tými svojimi pocitmi. Máš pohnúť zad¬kom. Čakám ťa vonku o päť minút. Na stole máš kus chleba.“

S hlasným dupotom vypochodoval von. Martin si vzdychol a začal hľadať svoje veci. Prekvapilo ho, že mu niekto vyčistil kabát, zaplátal vestu a prihodil k nim novú kabelu. Vestu si obliekol a kabát zbalil do brašne. Zobral do ruky chleba a zišiel do krčmy. Oproti včerajšku v nej bolo po¬kojne. Iba zopár hostí sedelo roztratených pri stoloch a krčmárove dcéry usilovne drhli korble a zbierali džbány. O podlahu sa nikto nestaral. Mar¬tin prekročil obsah čiehosi žalúdka a očakával, že sa na neho vrhnú kvôli nocľahu. Nevšímali si ho. Pre istotu si ústa zapchal chlebom a vyšiel von.

Po búrkach nebolo ani stopy a slnko hrialo, akoby chcelo vysušiť všet¬ky mláky naraz.

Trpaslík ho čakal. Sedel na tučnom poníkovi a za uzdu držal mladého koňa.

„Nie je to ktovieaký žrebec, ale teba unesie, a to je podstatné!“ zvolal a podal uzdu chlapcovi.

Martin si koňa prezrel. Naozaj už videl lepších.

„Ďakujem. Je nádherný!“

„Ale prdlajs. Teraz klameš.“