Minulí X-Meni

Poďme sa hrať na to, že komiksové filmy sú samostatný žáner. Ja osobne sa tomu bránim zubami nechtami, lebo v podstate ide o fantasy, sci-fi, alebo akčné filmy. Ale nebudem sa brániť večne, lebo komiks má vlastné pravidlá rozprávania, vlastných hrdinov a vlastné štruktúry. Takže, zabudnime na mňa a poďme sa hrať.

X-me a X2 Briana Singera sú v rámci tohto žánru zásadné filmy. Dokázali, že aj tu môžeme nájsť ťažké témy a referencie na realitu. Nedokazovali to ľuďom od komiksu (tí to vedia už dávno) ale mainstreamovému publiku. Singerov návrat k réžii ďalšieho dielu mutantskej série sprevádzali veľké očakávania.

Chcem napísať, že ich naplnil. Veľmi chcem. Aj by som mohol, lebo sa tak deje, na jednej z úrovní. Opäť sú X-meni o ťažkých témach, opäť sú o identite, opäť sú o spoločnosti. Dokonca sú natoľko o tom, že obsah prevyšuje formu a vo filme je viacej dialógov a „mudrovania“ ako akcie. To je chyba, lebo dobre rozbehnutý dej kdesi v jadre stratí tempo a divák sa môže začať nudiť. To je prvý dojem z filmu. V jadru nudné a pomalé.

Ale ten dojem sa vytratí. Film má silný úvod a ešte silnejšie finále. Také to finále, ktoré je napínavé ako guma v trenkách aj napriek tomu, že vlastne všetci vieme ako to od začiatku dopadne. Vybudovať fungujúci s toľkými postavami a dvomi paralelnými dejovými linkami je majstrovstvo! Je to natoľko silné a intenzívne, že filmu prepáčime až príliš naivný záver.

Deje s tak hlavne vďaka vynikajúco napísaným a uveriteľným charakterom a šikovnej kombinácií osobnej drámy a globálnej krízy. Až na jednu výnimku: Peter Dinklage je perfektný, ale Trask je plochý a zle motivovaný.

Takže, keby sme sa nehrali na to, že komiksový film je žáner, tu by som recenziu mohol ukončiť. Máme tu veľmi dobrý, inteligentný film, ktorý v jednom bode príliš spomaľuje. Bodka, koniec. Lenže my sa tu na niečo hráme. Možno to ani nie je hra, ale fakt, takže musím pokračovať.

Teraz príde to veľké ALE, ktoré sa mi počas filmu tlačilo do hlavy. Potom mi ho vytlačilo finále a musel som čakať niekoľko dní a prejsť si zo dve recenzie kým mi to znovu docvaklo.

Singer v nových X-menoch nie je revolučný. Nie je nijaký. Vlastne je taký istý ako bol v tých prvých, nikam sa neposunul. To je to, čo sme od neho vlastne všetci chceli ale nie je to správne. Žáner sa za tých desať rokov vyvinul. Dnes je v ňom módne využívať postupy a prvky iných žánrov (špionážny thriller, bondovky...) a výrazná miera sebaironizácie. X-Men: Days of Future Past nemá ani jedno z toho. Na jednej strane je fajn vidieť niečo, čo vybočuje z radu, na druhej strane to zanecháva istú pachuť. Pachuť, bez špecifickej príchute. Práve preto, že je to „len“ komiksovka, nič viacej nič menej. V rámci žánru je to príjemne retro.

Filmu niečo naozaj chýba, možno prepracovanejší záporák, možno akčnejší stred, možno žánrová hra, ako to bolo v Prvej Triede. Alebo Emma Frost. (To, že tá tam nebola ma mrzí asi najviac.) Čo to v konečnom dôsledku je nás však nebude zaujímať . Lebo Singer. Singer, ako ho máme radi, vo svojej najlepšej forme. To isté platí aj o hercoch, hudbe, trikoch, príbehu... o všetkom. Preto akékoľvek nedostatky odpustíme. Keď film, kde máme dva tímy hrdinov, dve dejové línie, funguje a pri tom ponúka aj hlbší rozmer, je to proste kvalita.

Vlastne, Days of Future Past oceníme, až keď si uvedomíme, ako zapadá do zvyšku série.

Hodnotenie: cca 80%