Dlhý ťažký piatok

Prečítajte si moju novú ( a hlavne krátku) poviedku, ktorú som napísal na tému kabaret pre naše beánie. Teda, tej témy sa drží veľmi volne. Je to taká ľahšia paródia na staré "noir detektívky". Čakám na vaše názory!

Dlhý ťažký piatok

Zlatistá tekutina naplnila pohár až po okraj a ani jej veselý žblnkot ma nevytrhol z pochmúrnej nálady. Trpko som sa usmial a hodil som whiskey do seba. Nepomohlo.

Bol piatok. Jesenný piatok, čo znamená sivé, upršané počasie. Kvapky sťažka dopadali na okno a rozlievali sa po ňom ako olej. Ticho som ich sledoval, chlípal moju poslednú whiskey a rozmýšľal nad tým, že to pre dnešok zabalím skôr. Bolo ešte len poludnie.

Pracujem ako súkromný detektív. Nerobím síce v zablšených štvrtiach Chicaga ale v špinavých uliciach Washingtonu. Áno, aj Washington má špinavé uličky, ktoré Vám v hollywoodskych filmoch neukážu, lebo by si tým nespravili dobrú reklamu. Aj keď na druhej strane nie sú také špinavé ako ulice spomenutého Chicaga. Čo bol aj dôvod prečo som už vyše mesiaca nič nevyšetroval. Navyše situácia koncom šesťdesiatich rokov, keď sa všade roja agenti FBI, CIA a kdekoho možného, súkromným detektívom nepraje. Hold, som bez peňazí a tá poloprázdna fľaša je jediné čo mám. Napadlo mi ušetriť si ju na horšie časy, ale tie už asi nenastenanú a ak áno budem riešiť iné problémy ako chľast. Tak si ju vychutnám teraz a pôjdem domov.

Ktosi zaklopal. „Ďalej,“ zvolám prekvapene.

Do mojej kancelárie vstúpi muž. Má na sebe pokrčený drahý oblek a tmavé oči na tučnej tvári mu zväčšujú okuliare. Vyzerá presne tak nechutne bohato ako zle sa ja cítim. Prachy mu snáď vyliezajú aj z podpazušia namiesto potu. Neisto zastane. Milo sa na neho usmejem: „Pomôžem vám nejako?“

„Ste Chuck Burton?“

Prikývnem a nenápadne ukrývam fľašu z dohľadu. Snažím sa vyčítať z jeho tváre, čo odo mňa asi chce, len akosi nemôžem zaostriť.

„Hej, som. Posaďte sa!“ poviem, keď usúdim, že chyba je vo vzdialenosti a nie v množstve alkoholu, čo som vypil.

Chlap sa posadí na stoličku. Ubolene zavŕzga. Nie on, stolička.

Prečo musia byť vždy taký tučný? pomyslím si a znova sa mu zahľadím do tváre. Omyl, moje rozostrené videnie má predsa len na svedomí alkohol.

„Som Marco Bullet,“ predstavil sa no ruku mi nepodal. „Počul som, že do vyšetrovania nezvyknete ťahať políciu.“

Samohlásky preťahoval tým nepríjemným spôsobom, ktorý znie rovnako zle ako psie vytie či moje prirovnania.

„Hej, nezvyknem,“ pokýval som hlavou.

Marco sa naklonil bližšie ku mne akoby mi chcel povedať niečo dôverné: „Viete... som zaneprázdnený obchodník. Často cestujem...“

„A tak ste veľmi osamelý,“ prerušil som ho. „Už som sa s tým stretol. Prejdite rovno k veci.“

Bullet sa zarazil. Asi nečakal taký prístup. No, až chcel slušnosť mal zájsť na políciu, tučniak.

„Hovorila si Agnes,“ vysúkal zo seba napokon. „Podnik si už nepamätám.“

Idiot. Zaľúbil sa do prostitútky. Proste, ďalší chlap opojený nocou v kabarete a krásou určenou na predaj. Lenže, ženská láska je drahá, to vie predsa každý chlap. A ja som mu z tej jeho nemienil zľaviť ani cent.

„A vy chcete aby som ju našiel. Lenže to nebude lacné...“ naoko som sa zamyslel. „Päťsto dolárov! Plus náklady!“ vyštekol som očakávajúc odmietavú reakciu. No Marco znudene siahol do kabáta a vybral hrubý zväzok bankoviek. Zopár ich z tadiaľ oddelil a hodil ich predo mňa na stôl.

„Tisíc. A nech je to rýchle!“ prikázal mi, hodil na stôl vizitku drahého hotela a bez rozlúčky odišiel. Aspoň nevidel ako som nad obsahom jeho peňaženky začal slintať.

Nájsť Agnes mi netrvalo dlho a určite ma to nestálo päťstovku. Nestálo ma to ani len desať dolárov. Vyšlo ma to pár centov za tri telefónne hovory. Ten posledný, tretí, mi zodvihla Polly, bývalá študentka ekonómie, dnes majiteľka podniku CreameCabaret.

„Čo potrebuješ, zlato?“ Bolo jedno kto a prečo volá, Polly to zdvihla vždy s tou istou otázkou.

„Tu Chuck. Zamestnávaš tanečnicu, ktorá si hovorí Agnes?“ spýtal som sa.

Polly sa zasmiala: „Väčšina tanečníc si príležitostne hovorí Agnes.“

„Včera bola s italoameričanom. Volal sa Bullet.“

Na pár sekúnd som počul iba šuchot papierov. Potom sa zo slúchadla ozval Pollyn sladký hlas : „Hej, mám. V skutočnosti sa volá Robin. Načo ju potrebuješ?“

„Jeden môj klient po nej pátra. Ďalší zaľúbený idiot,“ povedal som jej, bez toho aby som sa čo i len na sekundu zamyslel či je to dobrý nápad. „Odkážeš jej to?“

„Samozrejme. Aspoň si premyslí ako ho pošle do riti,“ povedala Polly veselo. Spoločne sme sa tomu zasmiali a ja som položil. Vytočil som číslo z Marcovej vizitky a oznámil som mu výsledok. Našťastie mu nedošlo, že si tú tisícku nezaslúžim.

Zhrabol som peniaze zo stola, napchal som si ich do vreciek a pedantne som si uložil fľašu do tašky. Naozaj som to už chcel zabaliť, keď mi zazvonil telefón.

„Chuck Burton!“

Bola to Polly.

„Máš Robin navštíviť. A za žiadnu cenu nesmieš Bulletovi povedať, že si ju našiel!“

„Neskoro,“ zamrmlal som zmätene. Polly to pretlmočila niekomu pri nej. Začul som hysterický výkrik.

„Okamžite príď sem!“ skríkla Polly do slúchadla a položila.

Narýchlo som sa prezliekol z prepotenej košele do menej prepotenej a objednal si taxík. CreameCabaret sa nachádzal v jednej z okrajových štvrtí mesta, v prerobenom starom hoteli. O polhodinu som, ignorujúc zmäteného vrátnika, vbehol dnu a zamieril do kancelárie bordel mamy. Namiesto Polly ma tam však čakala mladá hnedovláska.

„Ty si Robin?“ vyštekol som na ňu. Prikývla. Premeral som si ju. Bola krásna, veľmi krásna ale zároveň aj veľmi vyľakaná. Našťastie neplakala, ľahšie sa s ňou bude rozprávať.

„Tak čo sa deje?“ spýtal som sa.

„Ten Marko je mafián, vy idiot!“ osopila sa na mňa. No do riti. Za idiota som doteraz mal Marca. Nečakal som takúto výmenu rolí.

„Včera v noci bol taký ožratý, že som proste neodolala a vybielila som mu sako a nohavice. A ráno si to všimol. Len tak-tak som mu ušla.“

„Čože?“ nedochádzalo mi spočiatku.

„Pred tým než som sa stala šlapkou som bola zlodejka“ prekvapila ma nežná dievčina svojím slovníkom. Očividne mala nervy na drans.

Chcel som niečo podotknúť, keď sa z chodby ozval Pollyn krik a potom tupá rana päsťou. Pár sekúnd na to Bullet rozrazil dvere. Na tvári mal nepríčetný výraz. Robin sa schúlila za mojím chrbtom. Ja som rozhodil ruky v obrannom geste.

„Ale, no tak, priateľu!“ zvolal som. „Určite ti tých pár dolárov nebude chýbať!“ Teda dúfal som, že mu vzala len pár dolárov. Bullet zamrmlal niečo o princípe a zodvihol zbraň.

Reagoval som bleskovo! Celou váhou som sa na neho vrhol a stiahol som ho na podlahu. Začal som ho tĺcť a škriabať. Moje slabé údery cez jeho obrannú vrstvu tuku nemohli preniknúť ale aspoň ho dostatočne rozptýlili. Pustil zbraň z ruky a zlomil mi nos. Nestihol som ani zahrešiť, keď mi ďalšia rana vybila zub. Po rane do rebier som sa začal lúčiť s mojím zdravím. Vystrel som ruku v chabom geste.

Niekto vystrelil.

Rana neprišla.

Prekvapene som otvoril oči. Marco Bullet ležal vedľa mňa a mozog mal na kašu. Nad ním stála rozkročená Robin a z hlavne revolveru sa ešte dymilo.

„Zachránili ste ma,“ povedala.

„Ja?“ zašušlal som prekvapene.

„Ste skutočný rytier,“ štebotala, zatiaľ čo som si zbieral bankovky čo sa mi pri bitke vysypali z vreciek. Potom som sa sťažka pozviechal.

„Zaslúžite si odmenu,“ prehovorila Robin koketne a priložila mi k rozbitému nosu bielu vreckovku.

V sobotu ráno som sa prebudil na silnú bolesť hlavy. Ležal som sám u mňa doma v posteli. Robin odišla len nedávno, lebo vo vzduchu som ešte stále cítil jej parfém. A neodišla na prázdno. Moja ťažko zarobená tisícka a zopár zabudnutých drobných z nočného stolíka chýbali. Naštvane som si plesol po už aj tak boľavom čele. Ženská láska nie je zadarmo, ty hlupák! A hlavne láska tanečnice! Ako som na toto mohol zabudnúť?

Čo ma však štvalo najviac zo všetkého, bol fakt že moja posledná fľaša whiskey bola prázdna. Nastali horšie časy a ja som sa sám seba pýtal, prečo som si na ne nič neušetril.