Aký som mal zážitok z čítania knihy Johna Flanagana Hraničiarov učen (1) : Ruiny Grolanu ?Hneď na začiatku sa bez mučenia priznám, že toto je môj prvý oficiálny pokus o recenziu. Navyše knihy. Toto priznanie nebude jediné.
V druhom rade sa priznávam k dohode, ktorú som uzavrel sám so sebou ešte v časoch, keď som objavoval nádherný a bohatý svet fantastiky – „Prečítam všetku fantasy čo sa mi dostane do ruky!“ Toto predsavzatie som, samozrejme (a možno i našťastie) porušil. A to veľmi rýchlo.
Uvedomil som si to až pred dvomi rokmi, keď som sa pokúsil dobehnúť zanedbané na románe Draky prichádzajú od A. J. Lakea (Slovart 2007). Už po pár kapitolách som zistil, že z detskej fantasy som akosi vyrástol a trinásťročné decká mávajúce mečmi a zachraňujúce svet ma nezaujmú, nech budú akokoľvek púliť svoje žalostne nevinné oči.
Občas sa však nájde dielko určené 15-ročným, ktoré si prečítam a dokonca ma aj nadchne. Podobné šťastie mal aj prvý diel Hraničiarovho učňa (Egmont 2010). Stalo sa to tak, že som sa pristihol, ako prikyvujem nadšeným rečiam jedného môjho kamoša vo veku cieľovej skupiny, pre ktorú je kniha určená. V zmysle 100-krát porušeného predsavzatia (a aby som nevyzeral ako hlupák) som si od neho požičal nie jeden, ale hneď dva diely.
Príbeh nevyznieva nejako objavne. Will, pätnásťročná sirota, (ako inak) vyrastá na hrade Redmont spolu s ďalšími rovnakým osudom postihnutými deťmi, z ktorých je najvýraznejší jeho kamarát Horác. Teda, kamarát asi nie je najpresnejšie slovo. Will a Horác sa neustále podpichujú, bijú a vôbec sa nemajú v láske. Títo dvaja rivali sa hlásia na výcvik v bojovej škole. Horác je na to ako stvorený, veľký, svalnatý, bez rozmýšľania plní príkazy...(čistý gumák:). Zato Will je malý a obratný. Hádajte, ktorý sa do tej bojovej školy nakoniec dostane? Prekvapenie – Horác. No Willa postretne dačo zaujímavejšie. Vypýta si ho k sebe na výučbu Halt, tajomný hraničiar – špión v službách hradu Redmont a kráľovstva. Tak nejako sa to celé začína.
Priznám sa (tretí krát), že kniha ma mierne prekvapila. Nebola to žiadna zle napísaná ambiciózna sword and socery, ale poctivá historická fantasy. Pre tento žáner mám proste slabosť vypestovanú na prácach J.R.R. Tolkiena a Ursuly LeGuineovej.
Text bol písaný jednoduchým, ale nie prihlúplym štýlom, s miernou dávkou pátosu a nostalgie na jednej strane a hravými prvkami moderna na druhej. Ani jedno zo zmieneného ma pri čítaní nerušilo. Takisto mi nevadili ani na prvý pohľad až priveľmi archetypálne postavy.
Práve naopak. Postavy sa správajú logicky, vyvíjajú sa v reálnom čase a nemenia svoje postoje len kvôli zle vymyslenej skratke. Autor slušne ovládal jazyk, ktorým buduje rovnomerne vyvážené tempo. Príbeh teda nie je prepchaný, nie je v ňom takmer žiadna vata, je ľahko čitateľný a rýchlo sa odsýpa. U mňa veľké plus. Flanagan si tým splnil predsavzatie priviesť deti k čítaniu na jednotku. Po tejto jednohubke sa určite nebudú báť pustiť sa do ďalších kníh. Teda za predpokladu, že si ju prečítajú.
Čo ma najviac dostalo bola krajina. S nejakého dôvodu je to vždy krajina čo si vo fantasy (v akejkoľvek podobe) všímam. V záverečných scénach (na Pláňach samoty a v spomínaných ruinách Gorlanu) som si niektoré opisy prečítal viackrát za sebou, len preto aby som si bol istý, že som si prostredie dobre predstavil. Bolo jednoducho perfektné. Alebo mám zlý vkus?
Samozrejme, kniha mala aj svoje zápory. Že je určená mladším čitateľom z textu strašne cítiť a to hlavne pri tom ako postavy riešia situácie (mne riešenie napádalo často o dve kapitoly skôr). Prirodzene na riešenia prišiel hlavný hrdina a nie jeho starší a skúsenejší učiteľ. Taktiež mi do očí bilo až príliš žoviálne správanie hradného pána Aralda. A do tretice, nechápal som, prečo sa to volá Ruiny Gorlanu, keď sa v nich postavy pohybovali len pár strán a zvyšok sa odohráva úplne inde.
Hraničiarov učeň je séria s potenciálom zaujať, hlavne menej skúsených a mladších čitateľov, ale ničím neurazí ani tých odrastenejších. Hlavne ak k nej budú pristupovať, ako k nenáročnej jednohubke. Inak je vhodná iba ako večerná rozprávka pred spaním... vlastne presne na to bola aj napísaná a taká je. Mne neostáva nič iné ako dúfať, že v tejto sľubnej pozícií neostane a bude sa časom vyvíjať a postupne dospievať, ako Harry Potter.
Nateraz je to za 70% zo 100.
Čo ma najviac dostalo bola krajina. S nejakého dôvodu je to vždy krajina čo si vo fantasy (v akejkoľvek podobe) všímam. V záverečných scénach (na Pláňach samoty a v spomínaných ruinách Gorlanu) som si niektoré opisy prečítal viackrát za sebou, len preto aby som si bol istý, že som si prostredie dobre predstavil. Bolo jednoducho perfektné. Alebo mám zlý vkus?
Samozrejme, kniha mala aj svoje zápory. Že je určená mladším čitateľom z textu strašne cítiť a to hlavne pri tom ako postavy riešia situácie (mne riešenie napádalo často o dve kapitoly skôr). Prirodzene na riešenia prišiel hlavný hrdina a nie jeho starší a skúsenejší učiteľ. Taktiež mi do očí bilo až príliš žoviálne správanie hradného pána Aralda. A do tretice, nechápal som, prečo sa to volá Ruiny Gorlanu, keď sa v nich postavy pohybovali len pár strán a zvyšok sa odohráva úplne inde.
Hraničiarov učeň je séria s potenciálom zaujať, hlavne menej skúsených a mladších čitateľov, ale ničím neurazí ani tých odrastenejších. Hlavne ak k nej budú pristupovať, ako k nenáročnej jednohubke. Inak je vhodná iba ako večerná rozprávka pred spaním... vlastne presne na to bola aj napísaná a taká je. Mne neostáva nič iné ako dúfať, že v tejto sľubnej pozícií neostane a bude sa časom vyvíjať a postupne dospievať, ako Harry Potter.
Nateraz je to za 70% zo 100.
Egmont 210
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára