Už som tu raz spomínal hru Poviedka na počkanie (na Scifi.sk). Opäť som sa jej rozhodol zúčastniť. Téma bola "sila zvyku" a keď som sa pustil o písania (pripomínam, že na napísanie som mal len hodinu) zrazu sme išli na návštevu, volala mi priateľka a vôbec každý v okruhu siedmich míľ niečo potreboval. Ale nakoniec som zo seba dostal niečo plné čierneho humoru. Nech sa páči.
Bola nádherná. Zelená, s ružovým odtieňom otáčajúca sa
okolo vlastnej osi. Agent Ward na chvíľu spomalil, aby si svoju domovinu
prezrel cez okno nepriateľskej rakety. V živote nevidel nič krajšie. No
potom pokračoval priamo ku kapitánskemu mostíku. Zbraňou mieril pred seba,
očakávajúc ďalšie prekážky.
„Prečo mi hovoríte Anihilátor?“
Wardom myklo. Nečakal, že jeho súper bude mať taký tenký
hlas.
„Ste obvinený zo zničenia
šiestich plne obývaných planét!“ Hlaveň zbrane ukazovala presne na chudú
postavu v kapitánskom kresle.
„Nuž, hej. Viete ...môžeme si potykať. Ja som...“
„Nezaujíma ma, kto ste!“
„Škoda. Viete...“ Anihilátor si zamyslene pošúchal bradu.
„Ja som starý len pár týždňov a ničenie planét je jediná vec, ktorá mi
naozaj ide. Ale na druhej strane ma to veľmi nebaví. V skutočnosti ani
neviem, čo iné táto loď dokáže. Mám priamo do svalov naprogramované presné
pohyby, presné inštrukcie, čo mám stlačiť, aby sa tá vaša ružová kráska... Ako
sa to volá?“
„Mrooda.“
„Mrooda vyparila. V skutočnosti by som už rád postláčal
aj niečo iné,“ znelo to až nepríjemne úprimne. V ničiteľovom hlase bolo cítiť
náznak smútku.
Wardovi po líci stekala kvapka potu.
„A čo vám v tom bráni?“
„Práveže nič. Sleduj! Teraz vypnem klimatizáciu.“
Anihilátor šťukol jedným vypínačom. Vzduch oťažel.
„A teraz ju zapnem.“
Warda ofúkol príjemný vetrík. Zovrel zbraň silnejšie.
„Tak čo keby si skúsil túto kraksňu otočiť a dať našej
planéte pokoj?“
Anihilátor sa zamyslel. Potom sa usmial.
„To by som mohol!“ zvolal s detským nadšením. Prsty sa
mu rozbehli po prístrojovej doske. Zrazu niečo píplo a na jeho tvári sa
objavil výraz úprimného zdesenia.
Ward sa s nepríjemnou predtuchou pozrel z okna.
Mrooda bola preč. S výrazom absolútnej zúrivosti sa otočil na prekvapeného
Anihilátora.
„Hups. Sila zvyku,“ prehodil ničiteľ zdesene.
Teším sa na vaše názory. :)
Fajn. Správne bláznivé, Pri porovnaní s bájkou o žabe a škorpiónovi je to menej zrozumiteľné, chcelo by to učesať. Ale pri hodinovom limite je to pochopiteľné.
OdpovedaťOdstrániťĎakujem. Tú bájku nepoznám. Teda až hej, tak neviem o tom, s bájkami som bol naposledy v kontakte ešte na základke.O čom je?
OdstrániťNa břehu řeky seděla žába a vedle ní škorpion. Ten oslovil žábu: „Vidím, že se chystáš skočit do vody a přeplavat na druhý břeh. Rád bych se tam dostal, ale my škorpioni neumíme plavat. Vezmi mě na záda!“ „Škorpioni jsou žábám nebezpeční, my se jich bojíme,“ odpověděla žába. Škorpion pravil: „Neměj strach, vždyť se potřebuji dostat tvou pomocí přes řeku, přece ti nebudu ubližovat.“ To žábu uspokojilo a souhlasila. Škorpion vylezl žábě na záda a plavali. Když byli uprostřed řeky, zabodl škorpion svůj jedový trn do těla žáby, která ochrnula a obě zvířata se topila. Žába nechtěla věřit, že se něco takového mohlo stát. „Proč jsi to udělal?“ ptala se v posledním tažení. „Vždyť teď oba zahyneme.“ Topící se škorpion odpověděl: „Protože jsem, protože jsem – škorpion.“
OdstrániťPointa poviedky je prakticky totožná s pointou bájky.
OdstrániťHej, to je :) A naozaj som ju nepoznal. Ale to sa už stáva, témy sa menenia, len variujú a obnovujú :D originalita neexistuje
Odstrániť:) super
OdpovedaťOdstrániť