Bontón Facebookového užívateľa

Pôvodne som sa chcel venovať inej téme, ale isté okolnosti v podobe nežiaducich statusov nemenovaných užívateľov/iek, ktorých si z nejakých dôvodov držím v priateľoch, ma k tomu nepriamo donútili. Inak povedané, naštval som sa. A tak píšem o tom, čo ma štve na Facebooku. Ale je naozaj potrebný ďalší haterský článok? Nie, nie je. Tak sa na to skúsim pozrieť z inej strany.

„Dnes som sa bohovsky zle vyspal/a.“

Nehorázne otravný status. Podobne ako to, čo si mal/a na obed, či ideš na WC alebo neurčité zvolania ( „Celé zle!“) - drvivú väčšinu ľudí, čo máš vo friendliste to nezaujíma. Môžeš sa obhajovať tým, že dvoch alebo troch ľudí (z asi 200) to zajímať bude. Im to však možeš napísať do správy a nevnucovať to aj ostatným. Jednoduché.

Alebo vytiahnem iný príklad: fotka baby, usmieva sa do objektívu, ťažko povedať, či je naozaj pekná, alebo za to môže kilo make-upu či Photoshop. Nebolo by na tom nič zlé, keby podobných fotiek nemala každá užívateľka vo veku 12 až 20 asi tri stovky. Osobne ma mätie, aký zmysel má k podobným fotkám dávať „hlboké“ citáty, hlavne keď sa týkajú niečoho, čo málokto v puberte zažil. Hej, viem, že každá naša malá dráma sa nám vtedy zdá obrovská, ale vety typu „už nikdy nebudem milovať znovu“ vyznievajú absurdne od niekoho, kto len teraz vychodil základku.

Áno, som asi hlupák, keď si niekoho takého držím na hlavnej stene, nefiltrujem ho alebo si ho rovno nevymažem. Naživo je to milá osoba, to len internet spravil z nej/neho strašne otravného narcistu. A človek potom váha nad tlačidlom „Zrušiť priateľstvo“.

Zdá sa nezveriteľné, že i dnes, po rokoch existencie Facebooku, po množstve satiristických a naštvaných textov a videí, stoja na najväčšej internetovej informačnej križovatke takíto ľudia a upchávajú ju zbytočnosťami. Ja to sám pre seba môžem riešiť, FB má na to nástroje, ale výsledok je len krátkodobý. Dnes si zablokujem jedného takého človeka a o nejaký čas sa objavia dvaja ďalší. Sú ako Hydra.

Nie, svet nepotrebuje ďalší haterský blog, nie je treba z toho viniť Facebook. Sociálne siete sú užitočný nástroj, keď s nimi viete narábať. A tu je kameň úrazu. Deti majú v škole informatiku už od prvej triedy, učia sa tam ako vyhľadávať na internete, ako používať Word a ako nedôverovať cudzím ľuďom. To je všetko pekné, len im nie je vysvetľované, že na druhej strane pripojenia za monitorom sedí človek rovnaký ako oni, ktorého otravujú podobné veci.

Spoločnosť tuší, že aj pre internet by mal platiť nejaký kódex správania, podobne ako je to v reálnom živote. Tuší, ale nenapadlo nás zaviesť ho do praxe a dookola ho omieľať, aby sa s ním mladí ľudia zžili a používali ho rovnako bežne ako magické slovká prosím a ďakujem. Škola je ideálne miesto, ale zodpovední sme za to aj my, bežní užívatelia.

Mali by sme si navzájom pripomínať, že keď máme 100 a viac priateľov, tak naša stena už nie je „súkromná“, aj keď nám to politika Facebooku tvrdí. Argument „nesleduj – nekomentuj“ nefunguje, lebo človek je rád, keď v tom množstve reklamy, obrázkov a videí konečne nájde nejaký status, z ktorého sa môže dozvedieť, čo nového má jeho kamarát. Avšak trojslovná veta, ktorá oznamuje, že jej autor položil neuveriteľný kábel, dokáže dokonale sklamať a znechutiť.

Začnime sa teda učiť triediť a formovať informácie, ktoré púšťame von, začnime sa teda učiť filtrovať obsah, nie tých druhých, ale hlavne nás. A zrazu nebude na čo nadávať. Teda vlastne bude, to vždy bude, ale už to nebudeme my.