Prečo čítať Dana Browna?
Alebo inak; má čo
priniesť ďalší príbeh o profesorovi Langdonovi? Prekvapivo áno, hoci asi
viac prinesie samotnému autorovi než čitateľovi.
Fanúšikovia
Dana Browna vedia, že v jeho knihách sa rada opakuje tá istá téma –
vzťah cirkvi a náboženstva. Až nadobúdam dojem, že pre Browna je toto
vyslovene osobná otázka, o ktorej rád premýšľa, hoci vždy dospeje k tej
istej odpovedi – niečo tam vonku je, ale človek to nevie obsiahnuť. Na
to treba aj vedu, aj vieru, hoci bez organizovaného náboženstva. Čitateľ
môže (ne)súhlasiť, ale to je tak všetko.
Prečo potom čítať Browna?
Jeho knihy
sú v podstate o tom istom, schematické, rovnako štruktúrované. Pôvod
nevypadáva z tejto schémy, čo mu škodí. Zvraty v knihe sú priehľadné,
rozuzlenie si všímavejší čitateľ domyslí príliš skoro. Ani tých hádaniek
tu nie je až tak veľa. Langdon je mimo svojho poľa pôsobnosti, v
podstate je v príbehu zbytočný. Stala sa však z neho značka, podobne ako
z Indianu Jonesa, takže Brown už ťažko napíše niečo bez neho. Štýlovo
navyše Brown nedospieva. Práve naopak. Začína byť rozťahaný a až
prehnane melodramatický.
Nevadí mi to. Langdon je
semiotik, profesor umenia, „kolega“ z odboru a a aj môj odbor si zaslúži
hrdinov. Hoci keby reálne existoval, každý nadšenec Eca by ho zmietol
zo stola. Aj bez titulu. Ale Brownove písanie je čistý escapizmus, čistá
fantázia, tam je to dovolené.
Fanúšikovia ho čítajú preto; ide o schému, ktorú majú radí, ktorá je pre nich zábavná. Stereotyp? Možno. Archetyp? Takmer.
Langdon
je totiž typologický hrdina – tí sa nezvyknú meniť. Nezvyknú sa meniť
ani štruktúry ich dobrodružstiev. Ale to je presne dôvod, prečo sa k nim
vraciame.
Odhliadnuc od toho, Pôvod je zaujímavá kniha. Kvôli
téme. A žánru. Brown sa tu oblúkom vrátil k čistokrvnému technotrileru,
ktorým začínal (Digitálna Pevnosť, Bod klamu a aj Anjeli a démoni).
Niežeby sa od neho veľmi vzdialil, aj Inferno malo ten nádych. A aj tie
ostatné knižky, ktorým síce chýba vedecko-fantastický element, ale
štruktúra a štýl je rovnaký.
Treba priznať, že práve
čistokrvné technotrilery mu idú najlepšie. Bodaj by nie, ide predsa o
žáner, ktorý bulvárne spracováva aktuálne vedecké objavy.
Tu
je to jednoduché; vedec vynájde umelú inteligenciu a za jej pomoci robí
komplexné simulácie a modely. A tak skúma evolúciu ľudstva. Na čo
príde, nie je ťažké si domyslieť. Tak ako nie je ťažké si domyslieť, kto
ho zabil a prečo. Zaujímavejšie je všetko ostatné.
Treba
si však pamätať, že Brown na dejiny vedy a náboženstva nazerá veľmi
osobitne, vyberá si len tie „čerešničky“, ktoré vytvárajú dobrý konflikt
pre príbeh, a rád ohýba fakty. Nesmieme ho preto interpretovať
doslovne, ale o to tu nejde. Nepíše filozofický traktát ani vysoké
umenie. Píše provokatívne, a ak vás vyprovokuje k zisťovaniu, hľadaniu a
rozmýšľaniu, je to len pridaná hodnota.
A v tom je Brown najlepší. V cherrypickingu. Lebo si
vyberá lokácie, artefakty, teórie a umenie, ktoré sú zaujímavé. Pôvod
môže slúžiť ako turistický sprievodca súčasným španielskym umením, ako
vstupná brána k Blakovi. Jeho prvých sto strán je len beletrizovaná
snaha vysvetliť, ako funguje moderné umenie. Niečo, čo by sme inak našli
v odborných časopisoch, pretavené do populárnej, „nízkej“ formy,
zjednodušené, aby tomu rozumel každý. Až si hovorím, že či to celé nie
je skutočný zmysel, či to naozaj niekto dokáže oceniť. Verím, že áno.
Browna
sa oplatí čítať. Stačí len jedna, možno dve knihy, potom to je
stereotyp. Fanúšikom nebude prekážať, to je presne dôvod, prečo ho
vyhľadávame. Ale aspoň sa snaží v každej novej knihe prihodiť niečo
naviac. Nie vždy to vyjde (Stratený symbol). Pôvod je našťastie ten
druhý prípad. Ak aj knihu prekuknete, má čo ponúknuť. Je to dobre
napísané? To nie, ale je to zábavné.
Celkové hodnotenie: 65%
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára