Way Way Back: Alternatívny film pre všetkých

Filmová sezóna 2013 bola vraj slabá. Borili sa mrakodrapy, prišlo niekoľko apokalýps, Biely dom nám dvakrát padol, videli sme Supermana… a to ešte nie sme na jej konci. Všetko to bolo nepríjemne hlučné a vizuálne úchvatné. Aj tak sa v diskusiách a na Facebooku o tejto sezóne hovorí ako o slabej. Tak isto ako sa to hovorilo o roku 2012, 2011, 2010, a tak ďalej. Vždy sa to bude hovoriť, kvalitu filmov preverí až čas. Vždy to tak bolo, vždy to tak bude.
Avšak to je len jedna strana ročnej filmovej produkcie. Tvár tej druhej je civilná, naivná a predstavuje alternatívu. Way Way Back rozhodne je takou alternatívou k „bežným“ hollywoodskym filmom, takže si ho vychutnajú aj hipsteri a pozéri. I napriek nálepke MADE IN USA.

           
Nezabudnuteľné prázdniny (ako šikovne ČSFD premenovalo tento film) mi pripomenuli Perks of Being a Wallflower (po našom Ten, kto stojí v kúte). Tému nemajú spoločnú, ale na viacerých rovinách sú si podobné.
Way Way Back je film o introvertovi v extrovertnej spoločnosti, ktorý sa musí s touto spoločnosťou vyrovnať. V druhom spomenutom filme sa to deje tak, že hlavný hrdina nájde partiu podobne „postihnutých“ ľudí. V Prázdninách sa hlavný hrdina úspešne prispôsobí okoliu. Vyberte si, čo z toho sa vám pozdáva viacej. Mne to prvé a aj napriek tomu môžem spokojne napísať, že Way Way Back sa mi páčilo.
Hlavná postava, chalan menom Duncan, vyzerá normálne a nie ako vytrhnutý z módneho časopisu. Hrbí sa, nevie, čo s rukami, má podivný účes. Ako ja v jeho veku! Priemerná americká puberťáčka by o neho ani bicykel neoprela. Našťastie sa v jeho okolí vyskytuje baba, ktorá je dostatočne uvedomelá na to, aby ju zaujal. Ale film nie je romantickou záležitosťou, lebo to, čo Duncana naozaj trápi, je nevlastný otčim. A to, čo Duncan naozaj robí, je hľadanie úniku z jeho dosahu. Preto väčšinu filmu budeme sledovať rodinu hrajúcu sa na funkčnú a aquapark.

Najsilnejšou stránkou toho všetkého sú herci. Sympatická Anna Sophia Robb nám už od Mostu do zeme Terabithia vyrástla a tu tvorí hlavne skrášľujúci element. Kto by sa však na to sťažoval, svoju rolu zvláda parádne, ten znudený výraz sa jej dá uveriť. S hereckými schopnosťami je na tom dobre aj hlavný predstaviteľ Liam James (hral toho krpca v 2012), ale celý film si pre seba kradnú dvaja ľudia. Prvým z nich je „štyridsať-ročný panic“ Steve Carell, ktorý si tu strihol rolu Duncanovho otčima. Je to o poznanie vážnejšia rola, na akú sme pri ňom zvyknutí, Carell hrá sebeckého hajzla a ide mu to, lebo dokonale lezie na nervy. Jeho výkon proste musíte obdivovať až do chvíle, kým neuvidíte hlavnú hviezdu večera: Sama Rockwella. Pamätáte si ho v Iron Man 2? Tak niečo podobné predvádza aj tu, až na to, že je viac cool a v pohode. Jeho postava a jeho výkon je rozhodne to najlepšie, čo film ponúka a keď už nič iného, kvôli nemu sa naň oplatí dívať.
Samozrejme, že film má aj iné kvality. Precízna réžia a ľudský scenár, za ktorým stojí dvojica Nat Faxon  – Jim Rash. Druhé menované poznáme ako dekana Peltona zo sitcomu Community. Ako scenárista sa predviedol na filme Deti moje (to je to s Georgom Clooneym), za ktorú získal zopár ocenení.
Dobre, myslím, že nudných informácií už máte po krk a ja prejdem k tomu hlavnému.

Podobne ako u Perks of Being a Wallflower, i tu je dôležitá forma. Forma, ktorá je civilná, alternatívna, a tak vôbec „nehollywoodska“. Toto poteší, je konečne fajn vidieť film, ktorý nás nechce prvoplánovo ohurovať. Je tu však malý zádrheľ, ktorý platí pre oba tieto filmy. Keď si formu odstránime, dostaneme predvídateľnú, naivnú a sladkú rodinnú/tínedžerskú záležitosť. Duncan je introvert, ktorý zbalí kočku, stane sa populárny a vzoprie sa nevlastnému otcovi. Charlie je outsider, ktorý si aj tak nájde kamošov, prekoná vlastný strach, aby mohol hrať v študentskom predstavení Rocky Picture Horror Show  a zbalí Emmu Watson.
Pokiaľ ma niečo na takýchto filmoch štve, je to ich hra na niečo, čo nie sú. Tvária sa ako duchaplné a nápadité snímky, ale v skutočnosti je to plytké a povrchné.
Aj ja by som bol plytký a povrchný, keby som tvrdil, že sa mi ani jeden z nich nepáčil. Páčili sa mi oba a veľmi. Možno to bolo práve tou formou. Keď sa podobný príbeh snaží vyrozprávať Disney Channel, tak musia byť v ňom všetci dokonalí, bez kúska charakteru, hromada pesničiek a zabalené v cukrovej vate. Way Way Back sa vyberá inou cestou, snaží sa k nám priblížiť cez „skutočných“ ľudí a používa k tomu tiež masky a kostýmy. Len títo ľudia nie sú dokonalí. A to je na tom to fajn. I napriek naivite to pôsobí realisticky, neumelo a príjemne.
Niekedy je dobré, keď vyhrá forma nad obsahom. Way Way Back je presne ten prípad.