Ernest Cline je náš človek. Je to nadšený hráč, nerd
a geek ponorený do sveta popkultúry. Ten si zamiloval tak, že fantazíruje
s otvorenými očami o tom, aké by to bolo byť hrdinom jeho obľúbených
príbehov. Už jeho prvý román – Ready Player One – bol o tínedžerovi, ktorý
prežil dobrodružstvo svojho života a získal lásku vo videohre. Flotila je
o niečom podobnom, ale zároveň úplne iná.
Cline píše to o čom my, alebo aspoň ja, snívame.
Zachrániť svet, nebyť zbytočný, použiť znalosti Béčkových filmov
a brakovej literatúry v prospech civilizácie a pri tom získať
super sexi lásku, ktorá nám aj rozumie. Rozprávka pre nás, ktorí piatkové
večery trávime vo virtuálnej realite.
Jeho príbehy sú popretkávané odkazmi na hry, filmy
a hudbu. Je v tom prítomná istá rezignácia na originalitu, všetko tu
už raz bolo. Vykrádaním by som to však nenazval. Cline sa inšpiruje, jeho knihy
sú poctou artefaktom, ktoré ho inšpirovali. Sú správou pre všetkých ako je on.
Príbehmi vytvorenými z lásky k popkultúre. Sny moderných detí na papieri.
Medzi týmto a vykrádaním je tenká hranica. Možno je to
naozaj vykrádanie, ale nie priživovanie. Nie bezduchý kalkul bez srdca. Pravý
opak.
Taká je aj Flotila.
Mix Posledného hviezdneho bojovníka, Enderovej hry a mnohých
iných vecí. Zároveň je príbehom, ktorý obstojí aj bez znalosti „predlôh“.
Zack Lightman je tínedžer, ktorý je dobrý len v hraní
videohier. Hlavne jednej konkrétnej – Flotily, simulátoru vesmírneho boja.
Jedného dňa však zistí, že hra bola vytvorená tajomnou organizáciou na to, aby
civilistov vycvičila potajomky do boja a našla najnadanejších z nich,
ktorých by postavila do prvej línie. Lebo k zemi sa rúti mimozemská
invázia a našu zničenú modrú guľu bude treba brániť. No nie je to snom
každého hráča? Zistiť, že jeho obľúbený svet je skutočný a že tie hodiny
strávené za obrazovkou neboli zbytočné?
Príbeh Flotily nie je najoriginálnejší a miestami je predvídateľný.
Niektoré vzťahy sa formujú veľmi
 |
| Ernest Cline |
To je jedna z výhod knihy. Má rýchly spád a nad
výraznejšími nezrovnalosťami v texte nie je čas sa zamýšľať. Našťastie ich
tam ani nie je veľa. Flotila je premyslený a dobre napísaný príbeh.
Jediným sklamaním môže byť uponáhľaný záver, kde sa vyvrcholenie celej knihy
udeje na pár stranách. A udeje sa tam veľa. Aj momenty by mohli byť silné,
ale emočný dopad sa v tej rýchlosti stráca. Čo je škoda, lebo zvyšok knihy
funguje v tomto smere na jednotku.
Flotila je kombináciou väčšiny klišé a stereotypov
o mimozemskej invázií, aké vám napadnú. Je tam aj zdôvodnené, prečo je to
tak, nie je to hlúpe a napísané je to šikovne, takže to čitateľovi nemusí
nevyhnutne prekážať. Práve naopak – ak ste podobne naladení ako Cline, kniha
vás chytí a nepustí. Ocitnete sa na mieste, kde je jedno, či je to
vykrádačka alebo nie, bude tam len čistá radosť z čítania sci-fi. Možno
ešte väčšia, ak patríte k mladším ročníkom. S istým preháňaním by sa
dalo povedať, že Flotila je Ederova hra pre miléniovú generáciu.
Prirodzene nás láka porovnávať Flotilu s RPO. Ktorá
z týchto kníh je lepšia? Asi RPO ale len o pixel. RPO má väčší
a hlbší svet, príbeh je komplikovanejší a postavy majú čas nám
prirásť k srdcu. Avšak Flotila je akčnejšia, prehľadnejšia a hlavne
príbeh je napísaný konzistentnejšie. Cline sa sústredil na samotné rozprávanie,
nie na svet. Ani popkultúrne narážky nehrajú takú rolu ako v RPO. To
neznamená, že ich ubudlo. Flotila sa teda číta ľahšie a priam si pýta
sfilmovanie, čo sa o RPO nedá povedať.
Flotila je iná ako Ready Player One. V istých bodoch je
podobná, ale čitateľský zážitok bude mierne odlišný. Je plná klišé, ale nečíta
sa zle, práve naopak. Ak patríte ku geekom, ale takým tým echt oldschool geekom,
nie tým čo sa na to len hrajú, aby išli s módou, Flotila by vám mohla
sadnúť. Lebo jej jediná slabina je záver.
80%
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára