Lazy a kopanice.
Alebo štále. Skupinky domov a hospodárskych budov strácajúce sa na úbočiach
križovaných cestami a medzami zarastenými krovím. Zvyčajne na nich žije zopár
rodín, dnes už prestarnutých. Križovatky zdobia jednoduché kaplnky a leto tam
vyzerá idylicky. V genius loci, v duchu takýchto miest je viac, ako sa na prvý
pohľad zdá. Ľudia z kopaníc majú silný vzťah k prírode a tradíciám. Znie to ako
klišé, ale vyplýva to z jednoduchého faktu, ktorý nie je na prvý pohľad zjavný.
Mnohé rodiny sú na tom istom mieste usadené niekoľko generácií, základy
najstarších domov majú už stovku rokov. Málokto dokáže povedať, kedy sa tam
jeho predkovia usadili. Môže to byť storočie alebo päť. Na lazoch má každá
medza, potok alebo pasienka svoje meno, ku ktorému sa viaže nejaký príbeh.
Mnohé z nich sú zabudnuté. Ak sa nezabudlo, tak je to len vďaka zachovanej
orálnej histórii, až neskôr sa možno našiel niekto, kto ju zapísal (napríklad
Jozef Hindický v Novobanských povestiach).
To je súčasťou
poetiky kopaníc. Mnohé je skryté v minulosti, mnohé si môžeme domýšľať. Aj
udalosti nedávne môžu získať mysteriózny nádych, ktorý im dodajú domáce obyčaje
alebo povery. Straší tam naozaj na krížnych cestách? Bývala skutočná bosorka v
chalupe, ktorú si prerábam na chatu? Lazy ponúkajú romanticky uvažujúcim ľuďom
okrem pokoja a spojenia s prírodou aj mnoho príbehov.
Práve táto
príbehovosť bola pre autora tohto textu (ktorý pochádza z podobného prostredia)
kľúčová pri prístupe k textu Kateřiny Tučkovej Žítkovské bohyne. Genus loci
Moravských Kopaníc mu bol blízky a povedomý a knihu čítal hlavne cez to, čo je
v nej najhlavnejšie – cez príbeh hlavnej hrdinky, ktorá sa rozhodla odkryť
tajomstvá svojej vlastnej rodiny. Dielo je problematické žánrovo zaradiť (ako u
väčšiny kníh, ktoré majú blízko k vysokému umeniu – ak niečo také dnes ešte
existuje), aj keď to má blízko generačnému románu a detektívky.
 |
| Autorka knihy Katařina Tučková |
Detektívku to
pripomína pre to, že hlavná hrdinka, Dora, zbiera stopy a na ich základe si
vystavuje obraz o minulosti. Avšak nemôžeme o Žítkovských bohyniach uvažovať
ako o detektívke, dokonca ani v jednej z rovín rozprávania príbehu, kde sa dej
odohráva hlavne v archívoch, lebo nám k tomu chýba dostatočný počet žánrových
atribútov. Detektív nemá pomocníka, a vlastne ani súpera, nikoho, koho by na
záver svojho hľadania potrestal.
Dora totiž pátra po
histórii svojho rodu. Chce zistiť, aké udalosti viedli k strate rodiny v jej
detstve. Jej motivácia nie je len v snahe pochopiť minulosť, ale ženie ju i
menej viditeľná túžba – pochopiť budúcnosť. Dora je osamelá hrdinka, ktorá má
väčšinu svojej existencie za sebou. Žije životom nenápadnej sivej myšky,
ukrytej v jej práci, ktorú málokoho naozaj zaujíma. Vo svete pre ňu nie je
miesto a jej život nikam nevedie. V snahe pochopiť históriu svojej rodiny dáva
zmysel aj svojej budúcnosti. Už nie je len zabudnutou etnologičkou, ale
kronikárkou mysterióznej kopanickej tradície, ba možno aj čímsi viac. Jej
miesto vo svete je dané, takisto i jej účel, teraz ho už len naplniť. Pátranie
po minulosti môže priniesť aj poznanie budúcnosti. Jej rodina je hlboko spojená
s tradíciou bohovania, pričom každá nositeľka tohto daru skončila tragicky.
Čaká Doru tiež taký osud? Aj v tomto svete, vo svete racionálneho poznania,
zákonov, medicíny, vo svete, ktorý vlastne nepotrebuje svoju bohyňu?
Žítkovské bohyne
najviac pripomínajú generačný román. Nie však klasický, rozprávaný pohľadom
viacerých postáv priamo zúčastnených na dianí alebo cez optiku vševediaceho
rozprávača. Sú rozprávané cez Doru, jej život a cez archívne záznamy, ktoré ju
sprevádzajú udalosťami, pri ktorých nemohla byť sama prítomná, alebo doplňujú
celkový obraz. Máme tu vlastne dvoch rozprávačov, ktorí sú v texte
najmarkantnejšie oddelení cez jazyk akým hovoria. Dora hovorí beletristickým,
ľudským jazykom. Archívy hovoria formálnym, úradným a neosobným jazykom správ a
hlásení. Pnutie, ktoré je medzi týmito
dvomi spôsobmi vyjadrovania má viacero dôsledkov, ale jeden z najvýraznejších
je to, že si čitateľ až pridobre uvedomuje, že v románe sa netematizujú v čase
a priestore vzdialené udalosti, ale niečo, čo bolo aktuálne ešte pred pár
desaťročiami. Nečítame o procesoch so Salemskými bosorkami zo sedemnásteho
storočia, ale o domácich dejinách dvadsiateho storočia. Niečo, čo by sa nám
inak zdalo vzdialené (kopaničiarske povery a mystická tradícia) je tu cez
administratívny jazyk sprítomnené a vtiahnuté do našej šedivej reality.
Prvkov generačného
románu nájdeme v Žítkovských bohyniach viac. Príbeh je viazaný hlavne na
životné úskalia dvoch generácií jednej rodiny, tak isto tu nájdeme prvok
„rodinného tajomstva“, ktoré je väčšinou spúšťačom tragického osudu hrdinov.
Čosi sa v minulosti pokazilo, niekto urobil zlé rozhodnutie a následky nesú aj
generácie po tom. Tak isto, ako aj v iných generačných románoch tuzemskej
literatúry sa tu tematizuje dopad udalostí (druhá svetová vojna, komunizmus,
samostatné Československo a pod.) na jednoduchú rodinu, žijúcu na prvý pohľad
mimo hlavného diania. To je už viacej dôvodov, prečo by sme o Tučkovej románe
mohli uvažovať ako o generačnom.
V rámci tohto
uvažovania sa dostaneme na zaujímavé miesta. Generačný román nie je v
súčasnosti práve častým javom v domácej literatúre. Môžu byť Žítkovské bohyne
jeho znovuzrodením? Môžu, lebo vedie k
uvažovania o dejinách rodín na domácich lazoch, môže zvýšiť záujem o legendy novodobej
histórie, nielen tie viazané na urbárny priestor ale aj tie mimo neho.
Minimálne u jedného čitateľa sa tento záujem prejavil. Ak by sa tak stalo pri
niekom literárne nadanom a dostatočne trpezlivom, pri autorovi, ktorý by
natrafil na podobný námet uprostred slovenských lazov, mohli by sme sa dočkať
ďalšieho slovenského generačného románu. Hovoriť o niečom takom je však
predčasné.
Bez ohľadu na to,
aký dopad Žítkovské bohyne budú mať na tuzemskú literatúru, ide o výnimočnú
knihu. Z jedného jediného dôvodu. Lebo aj keď je „čítaná nasilu“, z povinnosti,
spôsobuje potešenie. Nielen zo samotného čítania, ale aj uvažovania o nej. A to
je – pre beletriu – to najdôležitejšie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára