Dnes skúsim niečo iné. Formálne. Lebo experimenty nás
posúvajú. Takže síce vymenujem, čo som v poslednom období čítal
a videl, ale urobím to inak.
Za posledný mesiac som mal vážne veľa času čítať
a sledovať filmy. Zbehol som si do kina na RALPH BERAKS THE INTERNET (čo
ma rozplakalo), GLASS (čo ma sklamalo) a FIRESTARTER (čo bolo príjemné
retro). Viac som však čítal. Poväčšine kvalitné veci hoci som konečne dorazil
aj druhý ŠKORICOVNÍK (ZRKADIELKO).
Viem že táto dvojdielna séria má u nás veľa fanúšikov.
Veď je to taká naša Zemeplocha. Lenže, mňa to príšerne nevie zaujať. Vtipy mi
prídu silené, dej pomalý a prevarený a hlavná postava nudná.
V skutočnosti ma čítanie Škoricovníkov
strašne vyčerpávalo. Pri tom to je zaujímavý svet, ktorý by som rád preskúmal
a vedel o ňom viac, len vždy je v ceste nejaký predvídateľný
vtip. Niektoré dobré, niektoré zlé. Ale čo ja o tom viem? Ukazuje sa, že môj
vkus je stále mimo, lebo nemám rád Fantagiro.
Nie že by to nebolo zaujímavé, len je to akési drevené
a nevie to zo mňa vykresať silnejšiu emóciu, alebo záujem. Čosi mi tam
stále chýba.
Pred tým som však skúsil prvýkrát čítať G. R. R. Martina. Na
poličke sa mi povaľovalo staré vydanie NIGHTFLYERS od Laseru. Tak som si
k tomu sadol. Dialógy boli drevené, mal som pocit, že som narazil na
hromadu klišé, preklad miestami škrípal, ale v Martinovom spôsobe
rozprávania je niečo strašne „literárne“. Hoci veci pôsobia umelo, zároveň je
to príjemné a uveriteľné. Rozumiete mi? Neviem to inak popísať.
Nightflyers vo mne
vyvolali nefalšovaný pocit paranoje a úžasu. Hoci som mal pocit, že všetky
„noty“ poznám odinakiaľ, sedeli presne a vytvorili dokonalú symfónie
sci-fi hororu.
To isté sa mi stáva aj pri Gaimanovi. Dokončil som jeho
šiesteho SANDMANA – BÁJE A ODLESKY. Aj pri Gaimanovi mám pocit, že to
všetko vlastne poznám. Neil totiž rád využíva zabehané archetypy a skladá
si ich do vlastných vecí. Kombinuje, variuje, málokedy je tam niečo naozaj jeho
no i tak to pôsobí originálne. Vždy keď príde s nejakou ideou si
poviem: „Áno, presne tak to treba napísať, inak to ani nejde, to je úplne
jasné.“ Klišé? Nie, archetypy.
Zadá sa, že Martin i Gaiman sú spisovatelia, ktorý
dokážu úplne presne popísať „esenciu“. Esenciu príbehov, ideí, myšlienok. Vedia
ju presne trafiť a naservírovať bez obalu, bez zbytočnej nadstavby.
Stáročia kultúry a literatúry vyabstrahujú do čistej formy. Častokrát sú
ich pointy skoro až banálne, i tie príbehy, ale na mňa majú až hypnotický
účinok. V našich končinách sa o to snaží Karika i E. Pocha, no
zatiaľ tam nie sú. Možno ani nikdy nebudú.
Takéto čítanie je pre mňa skôr o ceste než cieli. Než
zápletka je pre mňa dôležitejšia látka a forma.
MEDZI ŘÁDKY je komiksová séria, kde sa toto všetko spája.
Začína byť jedna z mojich najobľúbenejších. S každým ďalším dielom ju
mám radšej. Pri tom sa mi (z diskusií) zdá, že jej fanúšikov ubúda. Vraj je
príliš intelektuálna. To hej. Je to príbeh o literatúre o jej
fungovaní prevedený do metafor, symbolov a klasického dobrodružného
rozprávania. Ak sa číta len kvôli deju, vie byť pomalá. Napríklad ten štvrtý
diel (LEVIATAN), ktorý som čítal teraz; samotný príbeh sa tam veľmi nepodá, len
sa dokresľuje svet. „Literárna pravda“, pointa tohto dielu je banálna
a každý si ju domyslí rýchlo. Lenže mňa jednoducho baví objavovať
svet/svety Medzi řádky spolu
s jej hrdinami. Zaujíma ma čo autori posplietajú, ako vykreslia
súvislosti. A, už od samotnej podstaty toho príbehu, nikdy neviem čo sa stane
ďalej. Do ktorého diela vstúpia, aká bude forma, čo sa bude rozoberať. Jasne
zaujíma ma i rozuzlenie, ale len také to potulovanie svetom ma baví tiež.
Cesta dôležitejšia ako cieľ.
Je to v podstate ako MÝTY, ale na steroidoch.
Chcem dať tomu nejakú pointu, hľadám súvis so Škoricovníkom
a neviem nič nájsť. Asi som do toho vošiel príliš hlboko, až som sa
stratil. Nevadí mi to.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára