The Best One

Dnes na svojej stránke časopis Pevnosť zverejnil výsledky poviedkárskej súťaže "AI 2052", ktorú organizoval so spoločnosťou Intel. Tiež som sa do nej zapojil, poviedku som však držal pod pokrievkou, keďže súťaž bola anonymná. Umiestniť som sa neumiestnil (keby to niekoho zaujímalo výsledky nájde TU), víťazom gratulujem a teším sa ako si ich práce prečítam na papieri v nasledujúcich číslach Pevnosti. Vy si tú moju môžete prečítať už teraz.
Sebakriticky sa však priznávam, že som to čakal, lebo pri písaní som natrafil na môj klasický problém: začal som písať príbeh, ktorý sa proste nezmestí do tak krátkeho rozsahu ako je 9 strán. No a jasne, je to klišé. :)

Avšak bolo to poučné. Poviedku som konzultoval s (Mgr.) Jurajom Malíčkom, ktorému by som sa chcel poďakovať za venovaný čas a plodnú diskusiu, z ktorej vzišlo zopár skvelých nápadov. Odložil som si ich "na horšie časy".
Viacej už okolo toho nebudem kvákať, prečítajte si čo stojí byť najlepším hráčom MMORPG v roku 2052. Enjoy!


***

THE BEST ONE

Netvor zreval. Od bolesti. Vytrhol som z jeho lýtka meč a uskočil som pred mohutnou labou.

„Eli, teraz!“ zakričal som. Pôvabná postava mladého dievčaťa vystrelila z koruny stromu, dýky sa jej zablysli v rukách. Pristála na netvorovom chrbte a zaťala ich do mäsa. Obludou šklblo, no Eli sa udržala. Bez váhania som sa rozbehol pomedzi jeho nohy útočiac na achilovky. Dievčina sa už dostala takmer k hlave, a keď to netvor nevydržal, hodil sa o zem. Prekvapene sa pustila a dopadla do trávy kúsok od neho.

„Healera!“ zvolala.

„Killer, kde si?“

Killer sa nehlásil. A netvor ešte nebol mŕtvy. Rukami sa ťahal po zemi smerom ku mne. Pevnejšie som zovrel meč.

„Vydrž, Eli“ precedil som cez zuby a rozbehol som sa. Kotúľom som sa vyhol obludnej labe. Do druhej som zaťal meč. Netvor ju radšej stiahol. Skok, zohnúť, švih. Prestal som vnímať okolie, snažil som sa súperovi uštedriť čo najviac rán a ostať pri tom celý. Úder sprava. Kryt. Šprint a skok. Meč v oku obludy, uši trhajúci rev. Koniec.

Hlava netvora sa pomaly zosunula na zem. Vytiahol som meč z jeho oka a rozbehol som sa k Eli. Spočiatku som ju nevedel nájsť, lebo oči mi slzili. Ležala tesne vedľa netvorovej ľavej nohy. Bol som rád, že ešte žije. Aktivoval som moje liečiteľské schopnosti. Ruky žiariace zlatým svetlom som jej labužnícky priložil na nohy vo vysokých červených čižmách a priliehavej krúžkovanej sukni.

„Prvý a posledný krát,“ sykla kým som jej naprával zlomené kosti.

„Neklam!“ šibalsky som na ňu žmurkol.

„Kde je Killer?“

„Asi sa musel odpojiť.“

Eli zatriasla blonďavou hlavou. „Tak to už budem musieť aj ja. Prišla som 20 minút po ňom. A čo ty?“

„Som v pohode,“ až vtedy som si uvedomil ako veľmi ma páli temeno hlavy.

„Pýtala som sa, či sa už nebudeš musieť odpojiť. Bol si tu skôr ako Killer.“

„Mám predplatený dvojnásobný balík,“ klamal som.

„Šesť hodín? Nie je to veľa?“

Vychutnal som si posledných pár sekúnd legálneho zízania na jej obnažené stehno. Potom som schopnosti deaktivoval.

„Ani nie. Ale poslednú polhodinu ma AI bude kontrolovať, aby som dodržal normy.“

Pár krát zakývala nohami aby sa uistila, že sú obidve funkčné. Boli. Pomohol som jej postaviť sa.

„A keď ich nedodržíš?“

„Nečítala si pravidlá?“

Zavrtela hlavou: „Prerolovala som ich.“

„Upozorní ťa na to. Niekoľko krát. Potom ťa začne páliť čip.“

Zhíkla. Musel som sa usmiať.

„Neboj, je to len interný vnem. V skutočnosti sa nič nestane. Čipy sa nemôžu prehriať. Sú z nejakej špeciálnej látky. Trvá to len niekoľko minút.“

Dúfal som, že to čo pociťujem ja je tiež len vnem vyprodukovaný hrou.

„A potom ťa odpoja, nie?“

Kráčali sme smerom k portálu a ja som si prezeral veci, čo vypadli z netvora.

„Len pri rodičovskej ochrane. Keď máš nad pätnásť, nemôžu. Porušenie slobody či čo. Ale správcovia ťa odtiaľto vedia vyštvať. Škoda. Niektorí by tu radi ostali natrvalo.“

„Prečo?“

„Nie je to jasné? Toto je svet plný dobrodružstva. Tu môžeš byť hrdinom, nie nulou ako tam vonku!“

„Počula som, že boli takí, ktorým to uškvarilo mozog. Hlupáci. Vonku sú priatelia, slnko...“

„Tu nie?“ prerušil som ju. Možno som to povedal až príliš tvrdo.

Ustráchane sa na mňa pozrela: „Dúfam, že ty takto neriskuješ?“

„Samozrejme, že nie,“ zaklamal som.

Dorazili sme k portálu. Aktivovala ho, no aj tak pred ním váhavo stála.

„Čo je? Nevieš kam ďalej?“

„No, chcem ísť do mesta, pre odmenu. Len... Ako ťa odtiaľto vyštvú?“

Bolesť hlavy zosilnela. Zľahka so si pretrel tvár aby som sa vedel sústrediť.

„Nuž, AI-čka na teba zaútočia. V presile. Tie najsilnejšie. A keď ťa zabijú, automaticky ťa to odpojí. “

„A už sa im niekto ubránil?“

„Minulý mesiac nejaký pirát s hacknutým čipom tvrdil, že hej. Ale nepodarilo sa mu to dokázať, AI-čka si ho podali ľavou zadnou.“

 „Aha.“  Váhavo si poškrabala zápästie. Pokiaľ ešte niečo mala na srdci, nepovedala to. Len sa rozlúčila a zmizla v portáli. Ja som sa vrátil do lesa. Hlava ma príšerne pálila, vzadu na temene som cítil mravčenie. Pochopiteľne, veď som v hre bol už trinásť hodín. Už som bol blízko rekordu. AI si ma zatiaľ nevšimla, žiadne upozornenia ani útoky. Len škoda, že to pálenie nemôžem odstrániť. Po poslednom zásahu sa tuším zhoršilo. Trvá hodiny. Človek sa nemôže sústrediť.

Našiel som si tiché miesto, kde nič nehrozilo a zvalil som sa pod strom. Sledoval som vtáky v jeho korune. Na chvíľu si oddýchnem.

Vtáky prudko vyrazili k oblohe. Rýchlo som siahol po meči. No potom som začul hlasy. Ďalší hráči. V pohode, nič mi nehrozí. Meč som odložil. Ale raz sa budem musieť odpojiť. Proste zažiť niečo čo ani tu nie je. Najesť sa, možno  stretnúť Eli naživo a tak.

Hlava ma pálila a bolela. Unavene som si pretrel oči. Je možné aby tá bolesť rástla? Premýšľal som ako čip opäť pozmeniť. No myšlienky sa mi rozutekávali, a ja som ich čoraz ťažšie skladal dohromady. Privrel som oči.

Keď som sa zobudil, už sa stmievalo. Neviem ako dlho som bol mimo, ale určite som zlomil rekord. Ešte lepšie bolo, že ma prestala bolieť hlava. Videl som ostro a vnímal každý detail hry. Bol to úžasný pocit, akoby som s ňou splynul.

Vyskočil som. Vyššie ako zvyčajne. Nádhera. Skúsil som to znovu. A znovu. Vyššie. Vyš...

Niečo do mňa narazilo a strhlo ma na zem. AI-čka. Mladá žena v zlatej zbroji. Dlhý žiarivý meč. Tasil som ten svoj a prešiel do obrany. S ľahkosťou som ju porazil. Všetky jej pohyby som vnímal, ako keby boli spomalené. Videl som výpočet každého jej pohybu, mohol som sa mu prispôsobiť. Priblížil som sa k niečomu neopísateľnému. Prekročil som zakázanú hranicu medzi človekom a strojom. Bol som ako Neo zo seriálu Matrix.

Jej existenciu som ukončil prirýchlo. Zamrzelo ma to. Chcel som viacej boja. Našťastie na mňa upozornila. Čoskoro vedľa mňa pristála skupina asi pätnástich žien. Začal sa tanec.

Meče iskrili, ale v mojej mysli sa fraktálne grafické vnemy menili na útržky kódov. Skladal som z nich svoju obranu a otáčal som úlomky ich vlastných brnení proti nim. Rotovali okolo mňa i okolo mojej zbrane a tvorili tak účinné brnenie trhajúce umelú inteligenciu na kusy. Obratne som odrážal útoky, ktoré sa dostali ku mne bližšie ako na meter a porcioval som jedno virtuálne telo za druhým. Myslel som si, že je to najšťastnejší okamih môjho života.

Pätnásť tiel sa rozpadlo na stovky kusov a zmizli v tráve.

Nedokážem popísať čo som vtedy pocítil. Podarilo sa mi poraziť skupinu najmocnejších postáv v hre. Definitívne som bol najlepší. Bolo to ako...

Zrazu sa mi do hlavy zabodol črep bolesti. Nie virtuálneho vnemu, ale naozajstnej bolesti. Nestihol som ani skríknuť, keď sa mi pred očami zatmelo.

 „Je offline!“ zakričal na niekoho. Chcel som zistiť na koho, no nemohol som otočiť hlavou.

„Je pri vedomí?“ začul som mamin vystrašený hlas.

„Nevieme. Čip je spálený, nemôžeme z neho dostať žiadne informácie.“

„Ale pomôžete mu?“

Dvaja doktori, jeden mladý, začínajúci a druhý už postarší, si zo záujmom prezerali sken môjho mozgu.

„Títo mladí,“ povzdychol si starší. „Ten čip i môže raz zachrániť život a oni ho radšej rozbijú.“

Mladší sa poškrabal na brade.

„Ale musíte uznať, kolega, že predviedol skvelú prácu. Nebyť toho lacného kovu, čo sa prehrial, máme tu najdokonalejšie prepojenie čipu s ľudským mozgom.“

Starší pokýval hlavou. „Myslíte, že nás vníma?“

Mladší sa zahľadel na monitor počítača. Potom prikývol. Jeho kolega ku mne pristúpil.

„Zašiel si priďaleko, priateľu. Za to si bol potrestaný. Našťastie to, čo tvoja technika dovrzala, dokáže naša nahradiť.“

„Bude to tak trochu mikročip proti mikročipu,“ zasmial sa ten mladší. Starec sa k nemu otočil.

„Pamätám si, keď sa čipy zavádzali do praxe. Všetci boli proti, hovorili o diele Diablovom. Ale viete, čo som sa naučil?“

Mladší nesústredene zakrútil hlavou. Spustil nejaký prístroj, ktorý som mal pripevnený o hlavu. Celú procedúru som mohol sledovať na obrazovke predo mnou. Na temeno hlavy sa mi vyliala hustá sivá hmota. Chladila.

„Že jediný problém s touto technikou sú ľudia. Za celú moju kariéru som sa nestretol s jediným prípadom, kedy by bol na vine čip. Zato ľudských zlyhaní som videl neskutočne veľa. Našťastie, už je ich menej ako kedysi.“

Stovky super-inteligentných nanočipov sa sústredilo okolo spáleniny na mojom temene. Cítil som každý ich pohyb. Nebolo to veľmi príjemné.

„Nanoboti sú v rane. Čoskoro začnú rozoberať poškodený čip,“ povedal mladší. Potom odtrhol pohľad odo mňa. „Takže vy si myslíte, že mikročipy boli dobrý nápad?“

„No, rozhodne nebol zlý,“ povedal starší. „Už ani neviem, čo pomohlo zachrániť viacej životov. Či mikročipy pacientov alebo títo miláčikovia.“

Nanoboti sa dali do práce. V rane som pocítil šteklenie. Vtedy som pochopil, čo je skutočné šťastie.