Už Vás počujem: „Prečo by sme si mali niečo takéto prečítať?
Veď to znie ako ťažký egobúster!“
Na to viem povedať len jedno: „Sklapnite a čítajte!
Možno príde aj pointa.“
Nemenovaný kamarát si nedávno, konkrétne tak týždeň dozadu,
založil blog. O politike. Nie vážny, skôr taký smutno - satiristický.
A už tam má tri články, len jeden je z tých dlhších. No
i v tých krátkych je povedané všetko, čo má byť, a to aj
zábavnou formou.
Sledoval som ho pri písaní. Na rozdiel odo mňa ovláda
strojopis. Prsty sa mu len tak mihali po klávesnici. Nad ničím nerozmýšľal, teda rozmýšľal, ale
nie tak ako to robím ja – hromada poznámok, 3 dni prepisovania
a opravovania – a proste písal. A ten text bol dobrý.
(Ale poviedka sa takto napísať nedá. Či, hej?)
Moje ego razantne kleslo. Aby som to uhral do autu hovorím:
„Vidíš ako ti to ide. A môj blog je už pár mesiacov mŕtvy.“ Nasilu som sa
zasmial.
Potom mi to trklo. Môj blog je mŕtvy! Kedy sa to, ku*va,
stalo?
Blogy asi nie sú vhodný priestor pre ľudí, čo nad vecami
priveľmi uvažujú. Prečo som si ho vlastne založil?
Vydržte ešte chvíľu, pointa príde.
Nuž, aby som si trénoval písanie recenzií, čo som vždy chcel
robiť. Lenže pred pár týždňami som si uvedomil, že píšem nasilu o veciach,
ktoré ma nebavia a nie sú určené nikomu konkrétnemu. Doslova som žongloval
s ôsmimi (číslom 8) stránkami a ani na jednu som pravidelne
a poriadne neprispieval. V polovici prípadov som písal o niečom,
čo mi nebolo až tak blízke. A ani neviem, ako som sa tam dostal.
Blog mal slúžiť ako rozcvička pred semenárkami, portfólio,
keby som chcel písať pre nejaké magazíny a hlavne ako rozcvička pred tým
reálnym písaním – pred poviedkami a novelami. V druhom rade mal
slúžiť ako osobná terapia, alebo denníček s tými zaujímavejšími
udalosťami.
Teraz neslúži ničomu.
Najskôr som prestal písať texty len čisto preň, lebo som písal hromadu
textov pre niekoho iného. Potom som sem prestal uploudovať aj tie (na ploche
mám asi 5 článkov, ktoré by mali byť tu, ale nie sú). A potom som ich
úplne prestal písať, lebo som si uvedomil, že o beletriu som nezavadil ani
nepamätám a chcem sa sústrediť v prvom rade na ňu. Viete ako to
dopadlo? Ak napíšem jeden odstavec za týždeň, som rád. Takže nakoniec nepíšem
vôbec, len mám kopec výhovoriek. Ten môj kamarát ich nemá.
Pri tom rozcvičky potrebujem. Aj publikum by som možno mal.
Ale nerobím nič. Kdesi počas toho procesu ktorý ma mal ako autora nabústiť, som vyhorel.
A kde je pointa?
Ak ste začínajúcim a chcete to robiť poriadne, možno dostanete
podobný nápad. To je super, robte to. Skúsenosť a prax robia majstra. Ale
časom sa asi aj vám stane, že sa vzdialite od cieľa. A potom vyhoríte,
stratíte motiváciu, čokoľvek, lebo neviete kde ste a prečo to robíte. To
bude asi najvhodnejší moment vrátiť sa na začiatok, zredukovať ostatné aktivity
a stlačiť reset.
Inak povedané: stáva sa to. Nie ste v tom sami.
A to je tá pointa. Banálna, že?
Mne to nevadí. Viete prečo? Lebo som to napísal, a ani
som sa do toho nemusel nútiť. Takže možno chytám druhý dych.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára