Denník amatérskeho spisovateľa: Editácia

Sedím oproti nej a úplne nedžentlmensky sa napchávam hamburgerom za päť eur, zatiaľ čo ona popíja iba kávu. Sledujem, ako jej sa jej ryšavé vlasy vlnia pri každom pohybe hlavou. Skláňa sa nad papiermi a pri tom ma núti nájsť adekvátne synonymum k slovu budova. Oči má unavené.

Nakoniec nám so slovom pomôže internet.

Zhodli sme sa na drevenici, aj keď so mnou to bol boj. Rovnako, ako so mnou bojovala pri každom dialógu. Editorka chce vzdelávať, ja sa snažím zachytiť prehovory tak, ako znejú v realite. Nie vždy mi to funguje, tak som párkrát ustúpil. Navyše, vedeli ste, že správne sa píše „niekoľkoráz“ a nie „niekoľkokrát“? Ani ja. Prečo je to tak, netuším dodnes, lebo to má čosi s matematikou.

Ja som skôr na semiotiku.

Po ťažkom boji o vzdelávací systém fantasy sveta som ustúpil. A tak ďalej, až dokým moja finálna revízia poviedky Tridsiaty škriatok na svete nebola za mnou. Vydýchol som si. S touto poviedkou som strávil priveľa času a ešte nejaký strávim, lenže už ju nechcem najmenej pol roka vidieť. Jedine vytlačenú v zbierke.

Takže mi nakoniec vyjde. Ilustrovaná asi nebude, ale to nevadí, Škriatok bude na obálke a to mi stačí. Ja som vlastne rád, že to vôbec vychádza. Síce v malom, periférnom vydavateľstve pri minimálnom náklade (a to budem šťastný keď si svoj výtlačok nebudem musieť kupovať), ale ako hovorím:  „Nie je to žiadny krok pre ľudstvo, ale veľký pre Juraja.“

Vlastne som vám chcel napísať, aké je to byť amatérskym spisovateľom, keď vydávate svoju prvú poviedku. Je to otravné. Pri mojej neskúsenosti a gramatike je len prirodzené, že som editoval Škriatka asi miliónkrát... teda miliónráz, ale to mi už pekne liezol na nervy.

Povodne som tú poviedku napísal ako prváčik, na pol strany. Vlastne nenapísal. Nadiktoval som ju mame, tiež sme sa pri tom hádali, ale triednu súťaž som vyhral. Po rokoch som sa k nej vrátil a chcel spraviť remake. S vážnym tónom, ktorý som do nej dal, som nebol spokojný. Tak som ju prepisoval znovu. A znovu, lebo okoliu sa na nej niečo nepáčilo. A potom znovu. A znovu.

Vyplatilo sa, v MaCeFa 2014 bola nominovaná na Cenu Bibliotéky, ktorú nepremenila. Nevadí, rok na to ju prijali do zbierky humoristických poviedok. Aká irónia, keď vezmem do úvahy môj „zmysel pre humor“. A tak som ju prepisoval znovu, najskôr sám a dobrovoľne, potom po pár pripomienkach od autorov a pri Editorkiných ryšavých vlasoch som stratil poňatie o tom, koľký raz som sa do toho stupídneho debilne napísaného príbehu začítal. Autor je debil. Ale už ju KONEČNE môžem odložiť.

Lenže čo so životom teraz?

Keď som sa tak pekne rozbehol, bolo by fajn v písaní pokračovať. Zoberiem do úvahy, koľko ráz som prepisoval Škriatka, ako dlho mi trvalo ho napísať... No, ak chcem aby mi vyšla ešte nejaká vec pred štyridsiatkou, asi by som sa do nej mal pustiť teraz.
Ale predtým sa ešte hodinku zahrám...