Čakanie na Godota

Opäť ma prepadol, opantal a zastavil na pár dní môj život. Pocit, ktorý mi bzučí na pozadí myšlienok odkedy si pamätám, pocit, ktorý bzučí v nevedomí celého ľudstva a už vyše storočia sa ho snažíme vyjadriť. Všetky tie pokusy sú správne, ani jeden nie je úplne presný. Čo je však skutočný problém, spoločnosť to ignoruje, riešenie nahrádza niečím iným a tak samu seba odsudzuje na neúspech. Že o čom to hovorím? O čakaní na Godota.

Absurdná dráma Samuela Becketta je postrachom väčšiny stredoškolákov, vďaka systému výučby literatúry na Slovensku aj pre nich nezaujímavá, a tak vám skutočne málokto vo veku 15-20 rokov povie, o čom naozaj je. Nečudujme sa teda, že to súčasná popkultúra, ktorá stojí a padá na tejto generácií, nevie dostatočne dobre reflektovať. Alebo aj vie, len to skrýva hlboko pod povrchom.

Na zovšeobecňovanie bude čas neskôr, vráťme sa ku mne, toto je môj blog, moja úvaha, moja esej... a je o mojom pocite, ktorý nie je tak celkom môj.  Nebudem vás dlho napínať, opäť som nadobudol dojem, že som len vec odložená v Stratách a nálezoch čakajúca, kým jej niekto povie, čo je účelom jej existencie. Znie to zvláštne, ale hovorilo sa o tom aj v Matrixe, je to prítomné v Doctorovi Who, Harrym Potterovi, spomínanom Beckettovi, hovoril o tom aj Haidegger a dokonca Nietzsche.

Preto to neplatí len pre mňa, ale pre spoločnosť ako takú, veď jeden človek je mikrokozmom v makrokozme. Je to len ozvena nevedomia ľudstva.

Je to jednoduchšie ako to znie. Vytvorili sme spoločnosť, ktorá nás chráni, pred (takmer) všetkým nepríjemným a ťažkým. Ľudstvo, hlavne krajiny prvého a druhého sveta, sa stalo skupinou znudených indivíduí, ktoré majú všetko podstatné pre život, nemusia riešiť nič existencionálne, a preto sa obraciame k povrchným veciam ako je Twilight, reality show (čo je prirodzene, keď sme si vlastnú realitu skrivili na nepoznanie), Justinovi Bieberovi a bulváru. Dobre neplatí to na 100%, ešte stále sú tu hypotéky, nezamestnaní, dane... Musíme však uznať, že to zaniká na pozadí „každodenných starostí“ (Och, Bože, čo si dnes oblečiem? Pôjdem alebo nepôjdem do školy?). To je dôvod, prečo mainstream tak lipne na povrchnosti, ľahko dostupnej zábave a pudovej sexualite, zakrývajúc si oči pred druhou stranou mince. Lebo sme zleniveli a nechceme, ani nevieme, myslieť.

Praktický príklad: Kniha „Robiť ťažké veci“, s nábožensko–motivačným zameraním, sa stala v istých kruhoch bestsellerom, avšak u jedného môjho kamaráta, u ktorého som očakával, že ju bude adorovať nastal presne opačný efekt. „Nie je dobrá, je príliš americká.“ Fakt, avšak v dobe globalizácie bezvýznamný. Nie je to záležitosť  jeho vkusu, osobná skúsenosť s ním hovorí, že je pre neho proste nepríjemné prijať fakt, že pohodlný a jednoduchý spôsob života nie je ten správny, aj keď pri stanovačkách sa ukázalo, že nepohodlie a neustála záťaž je aj pre neho atraktívna.

Taká je celá spoločnosť, vrhá sa do umelo vytvorených nebezpečenstiev, fiktívnych realít, lebo z tej skutočnej sme si to odstránili. A spolu s ním sme odstránili aj niečo podstatné pre náš život.

Tu sa dostávam k odkladaniu vecí do Strát a nálezov. Preto mám ja, ale aj iní, pocit, že len na niečo zásadné čakáme, lebo sme zabudli čo je to a ako si to vytvoríme sami. Dlhodobé, veľké životné ciele definované banálnymi pravdami o zmysle života sa stratili, nahradili sme ich nákupmi a fiktívnymi príbehmi, ktoré aj tak rozprávajú o tom, čo nám chýba no nechceme to počuť. Veď prečo aj? Skutočná zmena nenastane, lebo neviem akým iným systémom by sme mali tento súčasný nahradiť.

Jeden veľmi múdry muž mi povedal, že nemám písať, pokiaľ to má mať charakter psychickej očisty, mám písať len keď mám čo svetu povedať. Tento text je snaha o vypísanie niečoho, čo ma ťaží, avšak myslím si, že je to niečo, o čom treba hovoriť. Možno zapadne prachom, možno nie, správa, že nie som na poličke v Stratách sám, že sme tam všetci spolu bola vyslaná. A to je zmysel. Teraz len dúfam že ju Godot v nás začuje.