Krv, slzy a kvety čerešní

Poznáte to: večer sa na intráku nudíte, do ničoho sa nikomu nechce. Ja s mojím spolubývajúcim, Marekom Čabákom, vymýšľam príbehy. Ako je táto mikropoviedka. V stredovekom Japonsku sa deje niečo zlé...


Prišli v noci.

Démoni s planúcimi očami, metajúci okolo seba ohnivé gule a požierajúci mŕtvych. Prišli z hrebeňov Kitakami v hodine duchov do dedín v okolí. Obyvatelia sa nestihli ani prebrať a boli spálení na popol. Trvalo to len pár okamihov.
Potom sa démoni vzniesli, preleteli more, aby ďalej ničili a plienili. Behom niekoľkých dní spustošili polovicu Nihonkoku. Privolali mnoho pohrôm a mnoho žiaľu. Ich hnev sprevádzali zemetrasenia, veterné smršte i požiare. Nárek dorazil až k ušiam božského šogúna. Aby ho umlčal a upokojil rozbúrených duchov predkov prahnúcich po krvi, zvolal svojich najlepších bojovníkov. Neostalo ich veľa, mnohí padli, keď bránili svoje rodiny pred netvormi.
Medzi nimi bol aj mladý Saburo.
Nedávno oslávil dvadsiate piate leto. Izumi, najkrajšia žena v kraji, pravidelne líhala po jeho boku a bohovia im požehnali. No uprostred noci, keď mal hlavu opojenú vínom, za strašného hluku vzplanuli domy v meste. Vzápätí sa zdvihol vietor a strhol strechu jeho domu. Za ním prišla horúčava z ktorej splanuli steny. Saburo už stál na nohách a svoju ženu viedol von. Zem sa opäť otriasla. Dom vedľa nich sa vzniesol do vzduchu a preletel cez stenu toho ich. Muž začul za sebou iba vyľakaný výkrik. Jeho dlaň ostala prázdna a on bol sám obkolesený škľabiacimi sa netvormi. Izumi ležala obďaleč, pokrútená uprostred trosiek. Darmo bojoval proti démonom, nepodarilo sa mu skoliť ani jedného. Keď vyčerpaný klesol na špinavú zem, netvory si ho prestali všímať. A tak sa musel bezmocne dívať na to, ako telo jeho ženy požierajú diabolskí votrelci.
I napriek zraneniam, napriek temnote, čo sa hromadila v jeho vnútri a zahmlievala mu úsudok, napriek tomu všetkému teraz stál na zelenej planine a sledoval šíky tých odporných tvorov pochodujúcich v údolí pod ním. Tráva mu šušťala pod nohami, nebo zakrývali čierne mraky. Slnko už dávno zapadlo a mužom nastúpeným vôkol neho od úst stúpala para.
Keď nastal čas boja, ako prvé zaspievali luky. Šípy zasvišťali vzduchom a neškodne sa odrazili od kovom nasiaknutej kože démonov. A tak mocný šogún vydal príkaz k útoku. Aj diabli sa zoradili a pripravovali svoje plamenné strely.
Saburo vytasil katanu a s bojovým pokrikom sa rozbehol z kopca. Myslel pri tom na Izumi, videl ju ako sedí pod čerešňou a ružové lístky jej poletujú okolo tváre. Usmieva sa ne neho.
Pár sekúnd na to ho spálila rana z plazmového dela.