Aj napriek "bakalárskemu vyťaženiu" nezaháľam. Veselo si píšem ďalej. Lenže, tentoraz, som si pripravil niečo špeciálne.
Spolu s Alexandrom Schneiderom - moderátorom serveru scifi.sk - sme pre Vás, nadšených čitateľov fantasy, sci-fi, pulpu a braku pripravili literárny seriál nabitý dobrodružstvom! Dvanásť kapitôl jedného príbehu si pripravý dvanásť rôznych autorov slovenskej fantastickej scény. Dobre, väčšinou ide o "amatérov", ktorý ešte nepublikovali vlastnú knihu, ale vybrali sme tých najlepších ;).
A prvý diel som napísal, samozrejme, ja. Tak šup, kliknúť sem a pustiť sa do toho. Druhý diel vychádza v týchto dňoch, a je to pecka!
Oficiálnu správu o projekte nájdete (aj) tu.
A malá ukážka pre váhajúcich:
V deň, keď sa roztrhlo nebo, bola Kailin na love.
Práve stopovala Roháčov v rozvalinách Kamennej džungle, keď obloha vzplanula. V mysli sa jej okamžite rozkričali ostatní súkmeňovci; niektorí od hrôzy, iní od úžasu. Skôr, ako ju stihli poslať do Temnoty, ich náčelník umlčal, a tak aj ona mohla sledovať železné monštrum, ktoré sa zmenilo na vodopád ohnivých gúľ, ktoré mali navždy zmeniť tvár jej sveta.
Steve Miller, kapitán lode Crusader, zmätene zízal na palubný počítač. Ten mu hlásil úspešný prechod červou dierou a zároveň trval na tom, že sú ešte stále pri Zemi. Aspoň to svietilo na obrazovke tesne pred tým, ako sa procesor uvaril.
Crusader mala byť prvá loď, ktorá poletí naprieč galaxiou za pomoci Hviezdnej brány. Názov mamutieho zariadenia vytvárajúceho časopriestorový tunel do Hadej hmloviny, k najbližším vesmírnym spojencom Zeme, bol odvodený z prastarého sci-fi seriálu, ktorý vo svojej dobe zožal úspech, aj keď moderní estetici netušili prečo. Vedci sa však zhodli, že trefnejšie pomenovanie nenájdu.
Na počudovanie všetkých sa ukázalo, že lode letiace rýchlosťou väčšou ako svetlo sú stále príliš pomalé na to, aby plnili požiadavky Galaktického spoločenstva, a zvlášť ľudí. Preto práve na Zemi vznikol projekt, ktorý mal nájsť „skratku cez vesmír“. A tak vznikli dve Hviezdne brány – jedna pri Zemi a druhá v Hadej hmlovine – ktoré mali byť prototypmi nového spôsobu dopravy. Testy dopadli úspešne a preto vletela do jednej z nich prvá loď so živou posádkou. To sa stalo pred niekoľkými minútami.
Teraz sa táto rútila dolu atmosférou neznámej planéty a chodbami sa ozýval poplašný signál. Steve sa zohol k interkomu.
„Celej posádke, okamžite sa presuňte do záchranného modulu číslo jeden. Opakujem, celá posádka...“
Na mostík vtrhla žena. Ryšavé vlasy jej poletovali okolo vystrašenej tváre.
„Čo sa to robí, Steve?“
„Vypadni odtiaľto Monika!“ zreval kapitán. Hlavný počítač mu explodoval pod rukami. Priskočil k ďalšiemu a začal zadávať príkaz na uvoľnenie záchranných rakiet. Z blonďavej, nakrátko upravenej štice mu stekal po tvári studený pot. Ruky sa mu triasli. Monika k nemu pristúpila a chytila ho za zápästia.
„Ja to urobím,“ šepla.
„Vydal som rozkaz...“
„Ja viem, ale nemôžem predsa opustiť Crusadera. Bež ty!“
„Kapitán opúšťa loď posledný!“
„Ja som súčasť lode, takže technicky budeš...“
„Nie!“ skríkol, vytrhol sa jej z rúk a priskočil k riadiacemu pultu.
„Čo chceš robiť?“ nedala sa odbiť červenovláska.
„Keď už táto loď má havarovať, nasmerujem ju niekam, kde to urobí najmenšie škody!“
„Sám to neurobíš!“ Postavila sa vedľa neho, ruky sa jej začali mihať po klávesnici.
Steve si sťažka vzdychol, no potom na ňu hodil vďačný úsmev.
„Zdá sa, že máš strach.“
„To je súčasť programu,“ prehodila Monika bez toho, aby odtrhla zrak od dymiaceho pultu.
„Niekedy zabúdam, že nie si človek.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára