Kedysi sme tu mali skvelý, a bohužiaľ jediný, slovenský
časopis o fantastike, ktorý poskytoval priestor rovnako Fandomu ako aj
odborníkom, snažil sa osloviť rovnako širšiu verejnosť ako aj hardcore
scifistov. Nuž a dával priestor začínajúcim slovenským spisovateľom.
Volal sa Fantázia a zanikol. Hanba nám, že sme niečo také dopustili,
teraz musíme sedieť v tieni našich českých bratov a živoriť na
fanzinoch. Ale jadro Fantázie kdesi ostalo, ostala aj Cena Fantázie, a
tak ako čierna diera hlce svetlo, tak to jadro hlce poviedky. Ale občas
nám niečo vychrlí aj späť. Napríklad elektronický zborník eFantázia vol.
2 zostavený Ivanom Aľakšom.ak trochu vo mne drieme závisť k úspešnejším kolegom v tejto súťaži, preto som neváhal, keď som bol oslovený, či by som o poviedkach z druhého dielu elektronickej Fantázie niečo nenapísal. Ale samozrejme, že áno, poriadne si ich tam vychutnám. Ale na druhej strane, kto by sa bál bežného fanúšika popkultúry, ktorý nepotrebuje ku šťastiu hromadu technických termínov, neohŕňa nos nad klišé, pokiaľ je zaujímavo podané a stačí mu len dobrý príbeh? Nikto. Pseudointelektuáli a hardcore scifisti nad takými mávajú rukami. Ja mávam rukami smerom k nim, tancujem aj odstrašujúci tanec. A veselo sa púšťam do čítania.
Keďže ide o e-book, testoval som ho na mojej čítačke. Mal som formát pdf, po ktorom siahne veľa ľudí. Preto som si ho nekonvertoval, ani nič podobné, zmieril som sa s ním. Na prvý pohľad, veľmi pekná úprava i zalomenie, všetko vyhovujúce, ale až po pár stranách som si uvedomil v čom je problém. Na mojom Kindle malo pdf-ko veľmi malé písmenká. Čítať sa to dalo, ale oči po dlhšom čase slzili. Majte viacej rozumu ako ja: siahnite po iných formátoch, eFantázia je dostupná vo všetkých.
A teraz to hlavné: šesť sci-fi poviedok a jedna ukážka budúceho románu.
Prvý bol klasik slovenskej sci-fi poviedkovej scény Tóno Stiffel. Popravde, ja som sa stretol doteraz len s jednou jeho poviedkou, a tak som presne nevedel, čo od neho čakať. VOLANIE ORBITY však príjemne prekvapilo. Silné témy podávané bez pátosu a niekoľko fantastických scenérií sú asi najsilnejšou stránkou poviedky. Pre ľudí menej zbehlých vo fyzike môžu byť problematické časté pasáže preplnené technoblábolami, našťastie sa to stráca v minimalisticky obsadenom príbehu o jednom človeku a jeho silnom odhodlaní nebyť najosamelejšou bytosťou na planéte. Pre mňa určite najsilnejší zážitok zo zbierky.
O to ťažšie to mal Ján Gálik a jeho ÚKRYT, ktorý nasledoval po tom. Postmoderná hračka je síce zaujímavá netradičným prístupom tvorcu, avšak záverečné twisty sa navzájom rušia, a tak nie sú dostatočne úderné. Škoda je aj premárnenej šance o šikovnú hru na pravdu a lož, avšak tá by bola na amatéra aj tak zložitá. Úkryt je tak remeselne zvládnutá poviedka, ale o pár strán ďalej si ju už nebudete pamätať.
CESTOVANIA V ČASE od Stanislava Prostináka nie sú výnimkou, dalo by sa im všeličo vytknúť, aj logika občas kríva. No nevytknem. Autor šikovne žongluje s emóciami, ako postáv tak aj čitateľa. Prechádza z jedného extrému do druhého, to, čo začína ako rozkošná, šteklivá a vtipná hra s novomanželmi skončí ako pomerne deprimujúca a vyhrotená psychologická dráma. Navyše sa tieto dva protiklady postavené vedľa seba posilňujú. Na mňa to rozhodne zapôsobilo.
A pri humore ešte chvíľu ostaneme. POKER NA SALSAGEVE nám všetkým pripomenie niekoľko známych filmov, len škoda, že to nerobí cielene. Nevadí, nemusí byť každá poviedka intertextuálnou hrou. Diana Majerová vytvorila svižný a úsmevný text, ktorý sa občas priveľmi snaží a je predvídateľný. My mu to však odpustíme, lebo to funguje a to je to hlavné. Čo zamrzí viacej, je previazanosť tohto príbehu s inými príbehmi autorky, ktorá očakáva ich znalosť. A my čo sme sa s nimi ešte nestretli sa cítime stratení.
SUPERORGANIZMUS Laca Remeňa bol ďalším príjemným prekvapením. Sci-fi je ako stvorené na filozofovanie o podstate ľudskosti, nehovoriac o príbehoch s kyborgami a robotmi. Som veľmi rád, že sa toho autor držal, nezaťažoval nás zbytočnou históriou, technoblábolami a pátosom. Čo je, vzhľadom na tému, veľmi obtiažné. Navyše to zakončil nádherne morbídnou víziou, ktorá rezonovala ešte dlho po odložení čítačky.
Poviedkovú časť uzatvára ČISTÉ DIEŤA Miroslava Sendlaia. Klišé nad klišé, brak nad všetky braky. Počas celého čítania som sa slastne usmieval. Dobre, nie úplne, z textu je cítiť ešte istý level amaterizmu a prepojenie úvodu so záverom je veľmi chabé (čím sa dosť veľká časť príbehu stáva zbytočnou). Je odvaha spraviť poviedku z niečoho, čo by omnoho lepšie vyznelo ako román, hra alebo film. A práve forma je to, na čom to celé padá. Zo space opery ostáva len ten space a zvyšok sa kvôli nutnosti zrútil do klišé. Škoda.
Zbierku uzatvára ukážka nedokončeného románu Jána Mrvu ZOE (nájdete na Mámtalente, pokiaľ ma informácie neklamú). Som zvedavý na celok, rozhodne po ňom siahnem, až vyjde, lebo ukážka je to podarená. Len občas prekáža silene hovorový jazyk postáv, ktorý nakoniec vyznieva neprirodzene.
Tak aj takto vyzerá fantastika na Slovensku. Domáce sci-fi sa veľmi nevydáva, bežný čitateľ by jeho autorov spočítal na prstoch. Ale kdesi tam, pod horami a pod dolami potencionálnych spisovateľov, ktorí sa tohto žánru neboja, drieme neúrekom. Z ich spoločného snaženia ide dobrý dojem, aj napriek mnohým nedokonalostiam. Pre fanúšika so slabosťou pre domácu tvorbu je eFantázia 2 jasná voľba, avšak mainstreamovému čitateľovi okrem oddychu a informovanosti o stave tuzemskej scény nemá veľmi čo ponúknuť. Ale pre neho sa to asi aj tak nerobí. Len škoda, že tí, ktorým je určený, to nedocenia.
nudaaaaaaaaaaaa...............:)
OdpovedaťOdstrániť