Denník amatérskeho spisovateľa #3: Čakanie na Kalliopé

Tak som chcel viacej a častejšie písať. Nie len pre seba, na neskoršie použitie, ale aj na blog.

Nevyšlo.

Nie že by som sa nesnažil.

Sedím v práci a mechanicky vykonávam nenáročnú činnosť. Myšlienky mi zablúdia a zrazu ma to pochytí. Slová a obrazy mi samé naskakujú v mysli, prsty ma svrbia. Dejové oblúky s ktorými som sa trápil zrazu dávajú zmysel, viem čo a ako chcem rozprávať. Najradšej by som otvoril Word a písal. Lenže nemôžem, musím pracovať.

Hrozne zle sa mi sústreďuje, v hlave sa mihajú útržky dialógov. Mám ich premyslené do najmenších podrobností. Fajčiarsku pauzu kolegov využívam na to, aby som si všetky myšlienky poznačil do zápisníka.

Niekedy len tak v bodoch, niekedy tam narýchlo načmáram celé state.

Večer našim zavolám, že na víkend neprídem domov. Chcem písať. Aj upratovať, aj si urobiť poriadny obed ale hlavne písať. Aspoň pár hodín s prestávkami. Alebo aspoň hodinu. Nerušene.

V sobotu zaspím. Nevadí, deň má 24 hodín, pár prespatých ma nezabije. Navyše si treba oddýchnuť po celom týždni ranného vstávania. Osprchujem sa a sadám za počítač. Otvorím si zápisník, otvorím si dokument...

Všetci sme tam boli. Je jedno či pri poviedkach, alebo seminárkach. Neviem po sebe nič prečítať. Pozerám na tú čmáranicu a čakám, kým mi začne dávať zmysel. Jasné, chýba mi hudba! Zavriem zápisník, otvorím internety a po dvoch hodinách si uvedomím, že sledujem video o tom, kde by sa mohol nachádzať Avalon.

„Nie, toto chce kávu,“ hovorím si a odchádzam do supermarketu nakúpiť obed.

Pointu chápete. Prokrastinujem. Som v tom profesionál. Dokážem odkladať aj prokrastináciu. No v istom bode si dám mentálnu facku a pokúsim sa naozaj sústrediť na písanie. Toto nemá byť text o prokrastinácií. Toto má byť text o tom čo nastane po tom.

V hlave mám bielo, rovnako i na obrazovke. Všetky tie úžasné veci a slová, čo mi napadajú v najnevhodnejšej chvíli (v sprche, v autobuse, v robote, pri nákupoch broskýň) sú preč. Moje poznámky sú nečitateľné. Po polhodine premýšľania sa zmôžem len na:

Uuuuughbvutruigbklsômôdxyt.....V jeden pondelok.....

Neznášam keď sa mi to stane. Keď i pri  najlepšej vôli mám z nápadu, ktorý som si v priebehu týždňa premyslel do najmenších detailov, napísané iba dve vety. Po celom dni sedenia za počítačom!

Kam sa to dopekla všetko podelo?

Viete čo je ešte horšie? Že keď to vzdám a pôjdem sa prejsť, vonku, v meste sa mi to vráti. A opäť to zmizne keď vbehnem dnu a sadnem si za klávesnicu. Moja myseľ si zo mňa snáď robí srandu!

Že sa mi to všetko vráti večer v posteli, ale na polceste k stolu zaspím. A ráno je to zase fuč.

V lepšom prípade sa ku koncu dňa rozpíšem.

Nie je to to isté, čo mi napadlo v práci, ale ide to. Je to dobré. Dostal som vášnivý bozk od múzy Kalliopé a užívam si to. Je to ako vzrušenie. Je to...

Potom zazvoní budík, príde Marek, zakričia na mňa rodičia alebo ma z tranzu vytrhne čokoľvek iné. A zase to je preč!

Nuaaaaaaaaachgrrrrrrr!