Ronin je japonský výraz pre
samuraja, ktorý sklamal svojho pána, a preto je tak trochu „bez domova“,
spoločenský vydedenec. Avšak v Japonsku majú jeden príbeh, založený na
skutočných udalostiach, ktorý roninov stavia do kladného svetla a urobil
z nich vzor pre všetkých samurajov.
Jedného dňa sa stalo, že 47
samurajov stratilo svoj status, keď ich pán bol donútený spáchať sepuku
(rituálnu samovraždu). Neurobil ju len tak zo srandy, bol obeťou
v mocenských hrách. Neexistoval však o tom žiadny dôkaz. A tak
sa 47 chlapov ocitlo v spoločenskom vyhnanstve. Dokonca samotný šogún
(cisár) im zakázal pomstiť sa, a získať tak naspäť svoju česť. Zákony cti
a predkov sú však viacej ako hry mocných, a tak 47 roninov porušilo
zákaz a zaútočilo na pevnosť hlavného iniciátora sprisahania.
Úžasný príbeh, v Japonsku
nesmierne populárny. Niekoľkokrát bol prevedený aj na strieborné plátno,
zakaždým však vo svojej domovskej krajine (tieto filmy by väčšinu z nás
nudili). Pre západnú kultúru sa príbeh rozhodol „objaviť“ neznámy Carl Rinsch. Nechcel
však objaviť len legendu 47 roninov, ale aj Japonsko ako také. Asi zabudol na
popularitu Princeznej Mononoke.
Historický príbeh teda obohatil o fantastickú zložku.
Dobrá správa: nie je to zlý film.
Mohlo to skončiť aj ako omnoho väčšia zlátanina. No neskončilo. Príbeh, teda
dva príbehy, sú krásne vystavané a obidva majú jasný cieľ a zmysel. Keanu
Reeves dostal vlastnú linku. To je tá fantazijná časť. A roninovia sa
držia svojho poslania.
Film je najsilnejší
v obrazoch. Keby som raz chcel vyučovať filmový jazyk, praktické ukážky si
vezmem z Roninov. Symbolika
farieb, rozmiestnenie postáv, krajina, to všetko dokonale ladí s dejom
a významom. Pri tom som sa spokojne uvelebil do stoličky
a s napätím som sledoval.
Rinsch si svoju úlohu splnil takmer
na jednotku. Naozaj v tom nájdeme všetko: mystickú skúšku, samurajov,
zakázanú lásku, boj o česť. V nádherných a živých farbách. Len
tomu chýba skutočná japonská mentalita a poetika. Ale však je to od
„západniara“ pre „západniarov“.
Zlá správa je, že to nie je dobrý
film. Pretlak motívov spôsobil ich plochosť. Máme tu dva príbehy a medzi
nimi sa prepína. Dvaja hrdinovia, s ktorými sa máme stotožniť. Kai, mladý
miešanec a vydedenec hľadajúci vo svete smrteľníkov lásku, si pre seba
berie úvod a zbytočne zdĺhavý záver. V jadre filmu sa však mení na
akéhosi duchovného sprievodcu na ceste roninov za cťou. Vlastne len jedného,
ich veliteľa Ôishiho (Hiroyuki Sanada), lebo ostatný sú len figúrky do počtu.
Takže sú nám absolútne ukradnutý. Prvkov je tam teda priveľa a žiaden
nevyniká.
To je najväčší problém. Nie je to
fantastika, je to jednoducho rozprávka, čiernobiela a plochá. To by samo
o sebe nevadilo, avšak urobiť rozprávku z tak silného príbehu si
vyžaduje obrovskú mieru netvorivého ducha. Navyše film tlačí na emócie tam, kde
nie sú a tam, kde by mohli byť, na ne zvysoka kašle a mení sa len na
akčnú trikovú jazdu. A tak sa divák pristihne pri tom, že sa nudí.
Málokedy, ale predsa. Veľká škoda. Bol tu potenciál na japonské 300 a namiesto toho máme Janka a Marienku. Stále sa na to
dobre pozerá, ale sklamanie prebije aj dobrý pocit z vizuálnej stránky
filmu. Vlastne nie, ešte aj triky sú často príšerne digitálne.
Vo výsledku je z toho
rozporuplný film. Je to dobre vyvážené a príjemné. Zároveň je to ploché
ako dráha v Žarnovici. A tak je zo 47 Ronin nemastný – neslaný film, ktorý urazí všetkých japanofilov.
Priemerného fanúšika fantastiky pobaví, ale nevryje sa mu hlbšie do mysli. Ani
by som sa tomu nemal čudovať, pri všetkých tých problémoch, ktoré film
v produkcii mal. Režiséra dokonca nepustili k finálnemu zostrihu.
A možno by 47 Ronin potom
skončilo ešte horšie. Teraz je to priemer.
 |
| Japonci a chápadlá - všetci vieme kam to smeruje! |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára