Strastiplné Blúdenie

Recenzia knihy Mariotovi dediči 2: Blúdenie

Roky sa nám vystriedali. Gratulujeme si, že rok 2013 nebol posledný. V snahe nepreniesť do do toho ďalšieho všetky nedokončené záležitosti som voľno využil na dobiehanie starých restov. Okrem iného som sa vrátil aj k druhému dielu ságy Maji Holecyovej. A oľutoval som to. Maja, je mi to ľúto, ale toto nebude „dobrá recenzia“.

Zopakujme si, o čom bol prvý diel. Mladučká Mija je nasilu vytrhnutá zo svojho života a premiestnená do dediny plnej cudzích ľudí a tajomstiev. Všetko to súvisí so všemocným zlovoľným mágom, nejakou vojnou a jej otcom. No Ujo Marioto je ešte ďaleko za horami a dolami, a preto Mija trávi čas učením, vytváraním nových vzťahov a odhaľovaním špinavej minulosti jej nového domova.

A o čom je druhý diel? Mija je nasilu vytrhnutá zo svojho života a premiestnená do dediny plnej cudzích ľudí a tajomstiev. Všetko to súvisí so všemocným zlovoľným mágom, nejakou vojnou a jej otcom. Ten už nie je za horami, ale aj tak o ňu javí malý záujem. A tak Mija trávi čas učením, vytváraním nových vzťahov a odhaľovaním špinavej minulosti jej nového domova. Avizované Blúdenie zaberá tak štvrtinu knihy. Cítil som sa podvedený.

To by nemal byť problém, keby text bol dobrý. No nie je.

Všetko to, čo bolo sympatické na prvej knihe, je aj tu, no už je to otravné. Autorkin štýl sa síce mierne zlepšil (menej zbytočných prídavných mien, ale pribudla hromada zámen), jej svet však zostáva menej prepracovaný. Konkrétne - hrdinovia sa ocitnú v jednom prekrásnom meste, ktoré by teoreticky malo byť ukryté kdesi v našom svete. Len nie je vysvetlené kde. Alebo prečo. A ako.

Zemepis nám veľmi nepomôže, lebo by sme mali byť na juhu, uprostred veľkých lesov kúsok od mora. Ktoré je asi severne odtadiaľ. Ak sme prešli do alternatívnej dimenzie, kde sa ukrývajú slovenskí čarodeji, rád by som o tom ako čitateľ vedel.

Ale už ten silený úvod ma mal varovať. Neviem, čo čakali, no keď spoločnosť vyčlení skupinku násťročných, tak by nemala byť šokovaná z toho, že sa príležitostne bozkávajú. Je to logické, keďže s inými rovesníkmi sa pramálo stretávajú. A použiť toto ich puto ako obvinenie na súde mi prišlo absurdné. Až natoľko, že som prestal čítať a kontroloval som obálku, či držím tú knihu, ktorú chcem. A čo sa deje ďalej je len  na smiech. Našťastie sa situácia po niekoľkých kapitolách ustáli, začne to vyzerať tak, že zo slovenského „village fantasy“ sa stane putovná fantastika. Smola, prichádza zvrat a my sme tam, kde sme boli, avšak s hromadou nových postáv, ktoré sú všetky pomenované rovnako.

Hlavu som si začal búchať až nad konaním hlavných postáv.

Hej, tínedžeri sa správajú hlúpo a sebecky. Všetci sme si tým prešli. Lenže, na Miji a Miseagovi leží osud sveta a doma skazili všetko, o čo sa ich blízki snažili. Človek by čakal, že sa z toho poučia a začnú byť menej detinskí a viacej uvažovať. Nie. Oni musia riešiť koniny a ich romantické pletky a pletky s ostatnými postavami, ktoré sa všetky do jednej, bez ohľadu na vek, správajú rozumnejšie ako oni dvaja. Vlastne skoro všetky, vo finále niektoré vyvedú zopár blbostí. Výsledkom je, že stred knihy je nesmierne pomalý a nudný.

To, že Maja sa nevie rozhodnúť, akým typom rozprávača chce príbeh rozprávať, tiež nepomáha.

Ale, aby som neznel ako hnidopich, prihodím aj zopár kladov.

Prvým je vážnejší tón. Do deja začnú prenikať témy ako erotično (veľmi, veľmi zľahka) a smrť blízkych. Nie je to dokonale zvládnuté, ale poteší to.  Takisto treba oceniť i snahu o zotretie hranice medzi čiernou a bielou. Postavy dostali zaujímavé „sivasté“ motivácie, avšak na príbehu sa to zatiaľ vôbec neodrazilo.

Blúdenie je vo výsledku nekonzistentná kniha. Najskôr je vyumelkovaná, potom chce byť vážna, chvíľu nudí, potom prudko dupne na plyn, a nakoniec zbytočne dlho brzdí. Prvá kniha tiež nebola dokonalá. Bola však zaujímavá a osviežujúca. Avšak napísať druhú v rovnakom duchu (len zmeniť prostredie) a potom to zakončiť dvomi závermi, nebol najšťastnejší nápad.

Hodnotenie: medzi 40 – 50%